Vodičák

     Čaute! :D

     V poslednom čase mám pocit, že nič nestíham. Každý deň si poviem urobím to a to a keď si večer spätne rekapitulujem môj deň, zistím, že na polovicu vecí som zabudla. Preto som si ako nejaká sklerotička zriadila debilníček, kde si zapisujem, v ktorý deň mám čo vybaviť, s kým sa mám stretnúť, lebo áno aj to si musím plánovať, už to nie sú tie spontánne stretnutia na ulici so známymi ako kedysi. 

     Sama sebe som sľúbila, že od janurára sa už začnem naplno pripravovať na VŠ a zatiaľ sa mi celkom darí,len ktovie dokedy, moja vôľa už nie je to čo bývala. :D Minule sme s bratrancom spomínali na tie časy, keď sme si spoločne robili vodičák a verte či nie bolo to komické.

Pokladala som za samozrejmosť, že v dnešnej dobe má už každý mladý človek, ktorý dovŕši 17 rokov spravený vodičák, no mýlila som sa. Chlapci predsa odmalička snívajú o tom ako raz budú jazdiť na vlastnom Ferrari, baliť naň ženy a brázdiť krajinou. Rýchlu jazdu považujú za frajerinu a samí seba veľakrát preceňujú, potom to končí dopravnou nehodou, odňatím vodičáku, pokutou, a nedajbože aj nejakou obeťou. Aspoň majú ponaučenie do budúcna, hoci je otázne či si to vôbec zoberú k srdcu. Nehovorím, že sú takíto všetci, pretože osobne mám kamarátov, ktorí jazdia naozaj ukážkovo a hlavne bezpečne. 

     Mňa do vodičského kurzu dokopal bratranec presne pred rokom a pol. Vravel: "Mima poď so mnou do toho. Dvom nám bude lepšie a ja ti budem pomáhať. Samej by sa ti do toho nechcelo." A v konečnom dôsledku mal pravdu. Sama by som sa do toho v živote nepustila. Pred začiatkom letných prázdnin sme si našli učiteľa, ktorý ponúkal kurzy za celkom dobrú cenu a čo bolo ešte lepšie, na kurz sme chodili len my dvaja. Žiadni cudzí ľudia. Inštruktor bol starší pán a keď som ho prvýkrát zbadala trošku som sa ho zľakla. Pôsobil ako úchylák, vkuse sa tak divne usmieval a olizoval, presne ako ten jednooký ryšavec vo filme Harry Potter. Navyše mal veľmi vtipné meno "Tatarko", no ja som zle počula a oslovila som ho "pán Tatarka", čiže som si vypočula prednášku o tom ako sa skloňuje jeho meno. Dal nám potrebné papiere, ktoré bolo treba vyplniť a nechýbal tam doklad  od očnej lekárky. Jednej jedinej, ktorej sa bojím ako čert svätenej vody! Samotné vyšetrenia mi nerobia problém, len sa zakaždým bojím toho, že sa mi zhoršil zrak a budem musieť nosiť väčšie dioptrie, než mám. Už teraz som trošku prisleptavá a nosím 2 a polky dioptrie do diaľky. Vlastne sa čudujem, že mi očná vôbec ten papier potvrdila. 

     Kým sme mali len teoretické hodiny všetko bolo v poriadku. Tvárila som sa ako všetkému rozumiem a po skončení som hneď pýtala bratranca aby mi to všetko ešte raz a mojím jazykom vysvetlil. Prúser však bol, keď nás zobral na našu prvú jazdu. Vravel, že pôjdeme smer Dlhé Stráže a že ja idem ako prvá. Pozrela som naňho ako puk, pretože ani prinajmenšom som netušila, kde sa tá dedina nachádza. Nakoniec smerom tam šiel bratranec ukážkovo pretože už mal skúsenosti so šoférovaním. Smerom nazad som šla ja a bola to čistá katastrófa! Vôbec som nevedela kedy mám ako preradiť rýchlosti a vkuse som sa pozerala na páku. Nakoniec som musela odstaviť auto na krajnici a zhruba 10 minút si samostatne skúšať preraďovať. Ale prežili sme. Potom mi to vraj išlo čoraz lepšie. Kecám! :D Na každej jazde mi povedal: "Slečna radi tancujete? A viete tancovať?" Skromne som odpovedala, že áno viem. A on na to: "Nevyzerá to tak. Absolútne nemáte cit v nohách. So spojkou musíte narábať jemne, keby ste to konečne pochopili nemuselo by s nami trhať po každom preradení." Doma máme tú hru volant aj s pedálmi. Takže som si po každej jazde povinne cvičila narábanie s pedálmi. Raz mi dokonca povedal: "Slečna kým sa sústredite, jazdíte ukážkovo, bez jednej jedinej chybičky, no potom sa zasnívate, neviem či ste zaľúbená alebo čo vám víri hlavou a je to chyba na chybe."

     Najlepšie bolo, keď sme sa učili križovatky. Pravidlo pravej ruky mi nič nehovorilo. Každú a jednu som si musela znázorniť. Ja som predstavovala vždy to hlavné autíčko, ktoré sa ma pohnúť, bratranec bol žlté a stolička zelené. Nahlas som si hovorila a teraz pôjde ten, potom ten. Bolo to jednoduché kým sme riešili križovatku bez semafórov a električiek. Potom celý môj osvedčený systém zlyhal a musela som si to kresliť. Aj tak som to mala väčšinou zle vyriešené. 

     Keď konečne nastal deň "D", klepala som sa od strachu ako osika. Večer predtým mi ešte bratranec volal, že strašne dúfa aby som spravila aj ja, lebo ho asi porazí, keď budem musieť skúšku opakovať a že ho môj oco asi oskalpuje za to, že ma do toho dotiahol. Na skúškach boli samí chlapci a JA. Policajt nám rozdal testy, začali sme písať. Blížil sa koniec časového limitu a asi na tri otázky som si nebola istá odpoveďou. Z 55-tich bodov ste mohli stratiť 5 aby ste prešli. Vyšla som von z miestnosti krútiac hlavou a beznádejným hlasom som bratrancovi vravela: "Asi som to nespravila. Nevedela som odpoveď na 3 otázky, tak som si tipla." Stratila som 4 body. Fú to bolo o chĺp. 

     Nasledovalo cvičisko. Policajt vravel, že nik nesmie verbálne ani neverbálne komunikovať s tým, čo práve sedí v aute. Celý čas som bola ticho. A potom jeden chalan zaparkoval do pozdĺžneho, otvoril okienko a pýtal sa policajta, že či už môže z neho výjsť, ten však nedával pozor a jediná som zaregistrovala jeho otázku ja tak som mu prikývla, že áno. Videl ma policajt a začal po mne kričať, že či chcem hneď teraz skončiť. Slušne som odpovedala, že nie. Cvičisko som robila ako posledná. Prv než som začala jazdu, zavolal si ma k sebe a začal sa ma pýtať otázky. Vravel: "Slečna otvorte kapotu a popíšte mi z akých častí sa skladá, pomenujte jednotlivé kvapaliny a čo sa kde a v akom počte dolieva." Na všetko som poznala odpoveď, jediný môj problém bol, že som nevedela, kde sa otvára kapota. Inštruktor mi to nenápadne naznačil, vraj je dole pri dverách nejaká páčka. Kým som ju našla skoro som vytrhla z pod volanta nejaké kábliky. Pristúpila som ku kapote, snažím sa ju nadvihnúť, no nejde. Myslela som si, že je zaseknutá, tak som celý postup zopakovala raz a potom ešte raz. Beznádejne som pozrela na policajta a vravela som: "Asi sa tam niečo zaseklo, nejde otvoriť." Všetci chalani, čo tam boli sa zo mňa perfektne rehotali. "Slečna a vy si myslíte, že keď idete 130 kilometrovou rýchlosťou po diaľnici, tak sa vám môže hocikedy otvoriť?" vravel značne nervózny. Zrazu mi svitlo. "Ahá, tam bude asi nejaká poistka." Začala som ju hľadať ruky rozpažené na celú dĺžku kapoty. Samozrejme poistka bola umiestnená hneď na samom predku kapoty. Keď som mu všetko popísala, konečne ma pustil na jazdu. Najlepší pocit v mojom živote bol, keď som potom znovu odstavila auto a policajt skonštatoval, že to za dnešný deň bolo najlepšie prejdené cvičisko a už s úsmevom na tvári mi oznámil, že som prešla. 

     Posledný bod, jazda. To už som si vravela, že tú dám ľavou zadnou. Omyl. Párkrát som prekročila rýchlosť, do toho som ešte obehovala vozidlo, také to malé autíčko s valcom vpredu. Zobral ma na najhoršiu STOPKU v našom meste, ktorá je do kopca. Samozrejme nezatiahla som si ručnú brzdu a dva razy ma upozornil, aby som to spravila. Potom mi konečne povedal, že sa mám odviezť domov. Zákon schválnosti rovno na našej ulici museli byť smetiari s tým ich obrým autom, ktorému sa nemožno nijak vyhnúť. Zaparkovala som rovno pred susedovou bránou. "Pani vodička a myslíte si, že takto môžete parkovať?" prikývla som a dodala som: "Ja viem, že pred bránou sa nesmie stáť, ale títo susedia nemajú auto a dokonca ujo je nevidiaci, všade chodia pešo." Odfrkol, že jeho to nezaujíma. Musela som preparkovať. Najlepšie rovno medzi dve brány. Ups, tak nič. Tretí pokus už vyšiel. Bola som pripravená, že ten vodičák jednoducho nedostanem. Začal mi vytýkať všetky moje chyby a nedostatky. Pričom som mu na všetko odporovala. Vraj som nedala na prechode pre chodcov prednosť dvom starším osobám. Ohradila som sa, že stáli chrbtom k prechodu, rozprávali sa a odkiaľ som ja mala vedieť, že či sa vôbec v blízkej budúcnosti chystali cez neho prejsť. Pozrela som sa na zadné sedadlá kde sedel bratranec a len smutne kýval hlavou a ukazoval mi nech sklapnem. Keď policajt konečne dokončil svoju triádu, vravel: "Gratulujem, stáli ste sa právoplatnou držiteľkou vodičského preukazu. Podpis sem a sem. A nezabudnite vypilovať svoje nedostatky." Bola som taká šťastná, že keby môžem od radosti ho celého vybozkávam a vystískam.  Okno mal otvorené len na malinkú škárku a tak som mu len nadšene zakričala: "Ďakujem pán policajt. Pekný deň." A šťastne som si doslova odcupkala domov. 

     Bratranec mi potom povedal, že celú jeho jazdu ma chválil, aká som chytrá a vynaliezavá a ako som si stála za svojím názorom. Myslím, že sa z takého blázna ako som ja ešte dlho spmätával. :D

     Čo dodať, som proste popleta najvyššieho kalibru. No aj napriek tomu, som hrdou vlastníčkou vodičáku, hoci často nejazdím. Verím, že vy ste podobne stresujúci vodičák nezažili a že ste mali hlavne milého a ústretového policajta. :)  Ak ho náhodou ešte nemáte, nezúfajte o nič neprichádzate. Aspoň ušetríte peniaze za benzín a naftu. 

     Pekný zvyšok dňa a veľa šťastne najazdených kilometrov! :)