Sirôtka

     😄😄😄

     Stáva sa vám niekedy, že sa celý deň bezdôvodne tešíte na určitý okamih a keď ho konečne prežívate, krútite sami nad sebou hlavou, prečo ste kvôli obyčajnej veci tak vyšilovali, prečo ste sa cítili taký rozrušený? Potom sa len zasmejete a poviete si, že už nikdy viac to nespravíte, ale keď nadíde znovu podobná chvíľa zistíte, že ste pokrytec, lebo to prežívate rovnako... 

     Poznámka hodná na zamyslenie, nemyslíte? 

     Vyrastal som v sirotinci. Bol som ďalší z tisícok detí, sirôt, vyvrheľov, ktorých rodičia nechceli a tak sa nás zbavili. Nechceli sa o nás starať, vidieť ako vyrastáme, vzdali sa jedinečných spomienok s nami. Prečo? Vari sme si to zaslúžili? Keď sú naši rodičia - mama, otec - ako mohli dopustiť aby sme necítili ich lásku? Ako nás mohli len tak bez slova opustiť? Veď sme boli ich a nie cudzí! Žiadne dieťa žijúce na tejto planéte by sa nemalo cítiť nechcené, bezcenné...

     Nepamätám si ako som sa sem dostal. Akoby som aj mohol, keď ma tu priviedli ako novorodenca. Riaditeľka sirotinca ma však má rada. Tvrdí, že som jej sympatický. Vraj tu doposiaľ nemali tak slušného a milého chlapca ako som ja. Ako malé dieťa ma často chodievala uložiť do postele. Vždy ma prikryla paplónom, darovala mi bozk na čelo a pohladila ma po hlávke. Ako ozajstná matka. Pohodlne sa usadila na okraj matraca a rozprávala mi príbeh. Príbeh o tom, ako som sa sem dostal. Bol to jeden z bežných pracovných dní v septembri akých býva mnoho. Strážila deti hrajúce sa na ihrisku, keď do areálu sirotinca vkročila mladá žena a v rukách držala ani nie týždňové dieťatko zavinuté v perinke. Bol to chlapček ako neskôr zistila. Ja. Moja skutočná mama mala naponáhlo. Potrebné formuláre vypĺnila sťa víchor, na otázku prečo ma tu odkladá odpovedala zbŕklo.
     "Otehotnela som príliš mladá. Na dieťa som nebola pripravená. Zamilovala som sa do jeho rozkošnej tváričky, no jednoducho nemôžem. Rodina by ma zavrhla." 

     Riaditeľka vravela, že sa zajakávala od plaču, keď odtiaľ odchádzala. Určite to urobila proti svojej vôli. 

     Odvtedy uplynulo 15 rokov. Už je zo mňa mladý muž. Neuplynul jeden deň bez toho aby som na ňu nemyslel. Predstavujem si ako asi vyzerá. Aj na ňu udrel zub času. Kde asi teraz je? Kde pracuje? Mala opäť nejaké deti? Nezvyknem ju obviňovať, vyčítať jej prečo sa ma tak ľahko zbavila, no niekedy by som si prial aby sa z čista jasna objavila pri vchodových dverách a vravela, že si ma berie späť a ako veľmi trpela celé tie roky bezomňa. 

     Opak je však pravdou. Za celý ten čas ani jedna návšteva, ani jeden list či pohľadnica. Ja som ich napísal stovky, no čo z toho, keď neviem kam ich poslať? Pár listov bolo o tom ako mi tu je zle, ako ma druhí chlapci šikanujú, vysmievajú sa mi preto, lebo sa nesprávam ako obyčajný magor, preto že som medzi vychovávateľkami obľúbený, preto ako úboho vyzerám. Hoci nás tu kŕmia päťkrát do dňa som len kosť a koža. Skade ruka, stade noha. Vyziablina ako ma zvyknú prezývať. Po tvári mám samé uhry a hlas mi smiešne preskakuje vždy keď niečo hovorím. Mutujem, patrí to k veku. Vymysleli si historku o tom, že som gej a vraj sa každú noc vkrádam do ich izieb a potajme pozorujem ako spia. Často bývam terčom posmechu alebo obeťou bitiek, ktoré sa strhnú v kúpelni alebo v jedálni. Obkľúčia ma z každej strany, zhodia na zem a kopú do mňa ako do vreca s odpadom až dokým nekrvácam.

     To oni mi vštiepili do hlavy pocit menejcennosti. Odvtedy sám seba považujem za odpad, odkundesa, vyvrheľa spoločnosti, ktorý si nezaslúži dýchať ten istý vzduch ako oni. Chodieval som k psychologičke. Myslel som si, že keď sa niekomu so svojimi pocitmi zdôverím pomôže mi to. Žiaľ ani ona mi nepomohla. Dokonca ma utvrdila v názore voči mojej osobe.

     Začal som plánovať svoju smrť. Ku zbrani ako je pištoľ alebo puška sa nikdy nedostanem. Obesiť sa môže len čistý blázon. Navyše to nemusí výjsť. Čo keď si uviažem zlý uzol? Potom sa budem mykať ako kapor, ktorému zle zlomíte väzy. Podrezať si žily? Na to som príliš mäkkýš. Udusiť sa vo vani alebo v papierovom vrecúšku? Určite by som to vzdal a nadýchol sa....

     Bol január a zo severu prichádzali veľké mrazy. Až do -50 stupňov celzia. Neďaleko za sirotincom je kopec, kde sa občas prechádzam. Je odtiaľ výhľad na celé mesto. Už som vedel ako to urobím.

     Nastal deň D. Ešte pred večerou som sa nenápadne vykradol z budovy. O chvíľu zamknú hlavné dvere a deti nikdy nezvyknú počítať. Obelečený v spodkoch, nohaviciach, roláku a svetri s rukavicami na rukách som sa brodil snehom až na vrchol kopca. Keď som tam došiel posadil som sa, sledoval vysvietené mesto a premýšľal som. Dnes v noci tu zamrznem a nik ma nenájde. Musím to urobiť! Nikomu nebudem chýbať! Nik ma nepoznal a tí čo náhodou áno aj tak rýchlo zabudnú, že som vôbec existoval. Zem bude o jednu osobu ľahšia, no nik z ľudí o tom nebude tušiť. Už som si necítil uši, zadok a nohy. Pôjde to rýchlejšie, keď si ľahnem a obsypem sa snehom. Ležal som s rukami za hlavou, pozeral na tmavú oblohu z ktorej začínalo snežiť. Samovražda je ťažký, neodpustiteľný hriech. Snáď ma pochopí, že na tomto svete niet pre moju dušu miesto. Zaspal som v snehu ako v páperovej perine. Zaspal som a už nikdy sa nezobudil...