Bodka.

     Zdravím! :)

     Čas od času zvyknem mať aj ja svoju umeleckú chvíľku. Schytím ceruzu, lebo len s ňou sa mi zapĺňa bieloba papiera najľahšie a píšem pokým nestratím niť. Veselé, depresívne, horory, rozprávky, úvahy záleží od nálady. Dnes som mala chvíľku nostalgie. Našla som pár mojich starých prác. Väčšina z nich bola príliš detská a hravá, až mi prišlo smiešno ako sa mohlo niečo tak absurdné splodiť v mojej hlave. Potom som medzi nimi zazrela príbeh, ktorý niesol názov "Sused Zabijak", no ja som sa rozhodla ho premenovať na Bodka.

     Prajem vám príjemný umelecký zážitok. :)

     Prišiel k nám starý pán, zazvonil pri dverách. Otvorila som. Bez pozdravu vošiel dnu. Na hlave mal klobúk. A tieklo mu z nosa. Zanedbaný, špinavý, vlasy zopnuté do chvosta. Iba v košeli. Utrel si nos do rukáva košele. Ako malý chlapec. Pred časom nám predal francúzsku posteľ...

     Pozeral na mňa s nemým výrazom v tvári. Stáli sme ticho, obaja neschopní reči. Z kuchyne sa ozval matkin krik. Pýtala sa kto prišiel. Bez slova som odišla k nej, dvere stále otvorené, dovnútra vial chladný vzduch. Pološeptom som jej vravela: "Prišiel. Znova. Oblečený ako minule. Choď sa s ním porozprávať.". Mama zostala v pomykove, no prikývla a odkráčala starého pána vypočuť.

     Sadla som si na stoličku a ponorila sa do úvah o ňom. Nemáme sa ho prečo báť. Je divný a po dedine o ňom kolujú reči, ale ľudia si toho kopu navymýšľajú. Ten starý pán, Igor Bodka, býval o ulicu ďalej v niekedy nádhernom dome plnom života so svojou rodinou. Mal dobrú prácu, dve deti a ženu, čo sa s láskou venovala gazdovstvu hoci zvieratá neznášala. Ako sa však hovorí "jedného dňa všetko dobré skončí", inak to nebolo ani v tejto rodine. 

     Žena pána Igora náhle dostala smrteľnú chorobu, na ktorú lekári nevedeli nájsť liek. Po zistení diagnózy už bolo neskoro na jej záchranu. Žila ešte necelé dva mesiace. Potom umrela. Igora to úplne zlomilo. Nikdy sa nestaral sám o deti, o gazdovstvo nieto žeby stíhal zarábať peniaze. Preto odišiel z práce a občas cez víkend pomáhal ľuďom v dedine. Začal piť. Deti zanedbané, špinavé namiesto chodenia do školy prevzali starosť o domácnosť, o otca. 

     Jeden večer, keď sa Igor vracal podgurážený z krčmy, jeho starší syn Adam zabudol nahnať ovce do dvora, nechal ich na lúke za domom, kde ich našli vlci a niekoľko z nich zabili. Pach krvi vo vzduchu bol predzvesťou niečoho zlého.

     Mŕtve ovce našiel Igor, naštvaný a značne pod parou vbehol do domu pre Adama a poriadne ho zmlátil. Bil ho hlava nehlava v akomsi opileckom záchvate, kŕči. Ten večer padla nejedna facka. Zúbožený, dobitý Adam ostal ležať na zemi. Pohľad sklenený, dych plytký. Jeho sestra Anna dobehla brata ratovať. Už bolo však neskoro. S jej zdeseným výkrikom Adam posledný krát vydýchol. 

     Po tejto ohavnej udalosti sa Anna začala otca báť. Psychicky sa zrútila, vo dne i v noci mala vidiny, desivé preludy jej nedali pokoja ani v spánku. Skončila v ústave a otec zostal v dome so svojimi myšlienkami sám. Keďže nemal peniaze, spustil sa ešte viac. Hodnotnejšie veci z domu začal rozpredávať po okolitých dedinách a za získané peniaze z predaja sa znova opíjal. Teraz po rokoch mu už nezostalo nič. Jeden klobúk, otrhaná košeľa a napoly zrúcaný dom, boli jediné veci, ktoré mal. 

Moje čierne myšlienky narušil matkin príchod do kuchyne. Napodiv sa usmievala. 

"Nesiem dobré správy. Pán Bodka sa prišiel rozlúčiť. Odchádza z dediny. Nejaký jeho bratranec z Čiech mu tam našiel prácu a dovolí mu bývať u neho v dome. Dáva mu druhú šancu na nový začiatok. Po tom všetkom, čo si prežil si to zaslúži."

     Vduchu som si len pomyslela: "Zaujímavé, človek nepotrestaný za svoje činy, dostáva druhú šancu na zmenu. Za to, čo spáchal by si zaslúžil jedine tak doživotie. Kde je teraz tá povestná spravodlivosť?". Na mamu som sa však usmiala a jemne prikývla hlavou na súhlas a chvíľkové potešenie z dobrej noviny. Veď kto som ja, aby som súdila druhých za skutky vykonané v minulosti? Ťažobu svojich činov si bude niesť so sebou na prsiach až do smrti...

     Verím, že sa vám príbeh páčil. Myslím, že by to bolo príjemné oživenie tohto blogu pridávať sem častejšie podobné výtvory. Asi ich zaradím do svojho repertoára. 

     Donevidenia! :)