Mimkin svet

     Ahojte, pôvodne mal byť tento článok zverejnený už v piatok 27.1., presne v deň spomienky, no žiaľ kvôli nedostatku voľného času som sa k tomu nedostala ani celý víkend. Už som si aj myslela, že je to neaktuálne a že ste sa o tejto téme dosť napočúvali z iných médií a preto som premýšľala o neuverejnení článku, no moja tvrdohlavosť nakoniec zvíťazila nad samotnými úvahami a tak sa aj ja dobrovoľne hádžem do jedného vreca so spomínanými médiami.       Svet si v tento deň (27.1.2017) pripomínal utrpenie šiestich miliónov Židov, ktorí boli obeťami holokaustu počas druhej svetovej vojny. Vyhlásilo ho Valné zhromaždenia OSN 1. novembra 2005 na počesť oslobodenia najväčšieho nacistického vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau (Osvienčim) v roku 1945. Pamiatka na tento deň slúži ako poučenie z tejto tragédie, ktorá sa nikdy nesmie zopakovať.      Slovo holokaust pochádza z gréckeho slova holo, čo znamená celý a kaustos – spáliť. Tento výraz sa najužšie spája s úmyselným pokusom

     Milí čitatelia, rodina je základom našich životov. Každý do nejakej patrí a hoci niekedy mladí muži a ženy majú pred svadbou pocit, že opúšťajú svoju starú rodinu - mamu, otca, súrodencov - získavajú tým svoju vlastnú novú rodinu a tieto dve rodiny budú vzájomne prepojené po celý zvyšok života.       Rodina je krásne jedinečné puto, ktoré nemá každý z nás to šťastie zažiť. Narážam na príbeh zverejnený pred dvoma dňami. Na svete sa síce nájdu siroty, ktoré nepoznajú svojich pokrvných rodičov, no i oni majú právo byť šťastné a vďaka dobrým ľuďom, ktorí si ich adoptujú, môžu aj oni prežívať radostné chvíle v kruhu rodiny.       Téma rodiny je po celom svete rozoberaná. Nedávno, v roku 2015, sa aj u nás na Slovensku odohralo referendum, ktoré riešilo otázky týkajúce sa rodiny a to konkrétne, či súhlasíme s tým, že manželský zväzok by mohol tvoriť aj pár rovnakého pohlavia, či súhlasíme s tým, aby si mohli homosexuálne páry adoptovať deti? Účasť na referende bola veľmi nízka. Zú

     😄😄😄      Stáva sa vám niekedy, že sa celý deň bezdôvodne tešíte na určitý okamih a keď ho konečne prežívate, krútite sami nad sebou hlavou, prečo ste kvôli obyčajnej veci tak vyšilovali, prečo ste sa cítili taký rozrušený? Potom sa len zasmejete a poviete si, že už nikdy viac to nespravíte, ale keď nadíde znovu podobná chvíľa zistíte, že ste pokrytec, lebo to prežívate rovnako...       Poznámka hodná na zamyslenie, nemyslíte?       Vyrastal som v sirotinci. Bol som ďalší z tisícok detí, sirôt, vyvrheľov, ktorých rodičia nechceli a tak sa nás zbavili. Nechceli sa o nás starať, vidieť ako vyrastáme, vzdali sa jedinečných spomienok s nami. Prečo? Vari sme si to zaslúžili? Keď sú naši rodičia - mama, otec - ako mohli dopustiť aby sme necítili ich lásku? Ako nás mohli len tak bez slova opustiť? Veď sme boli ich a nie cudzí! Žiadne dieťa žijúce na tejto planéte by sa nemalo cítiť nechcené, bezcenné...      Nepamätám si ako som sa sem dostal. Akoby som aj mohol, keď ma tu

     Ahojte! :)       Niekto mi raz povedal, že každý článok by mal v úvode obsahovať múdrosť, ponaučenie. Obhájim sa jedine tak, že nie som mudrc, vševed, ktorý nosí po kapsách všetky pravdy sveta, nie som ani len natoľko vekovo vyzretá aby som si mohla dovoliť poúčať druhých a tak radšej zostanem pri starom dobrom skonštatovaní, zhrnutí ďalšieho miliontého týždňa, ktorí sme si všetci odžili. Niektorí možno ani nie...      Raz za čas si zvykneme s mamkou spraviť deň len pre seba. Ideme sa skrášliť ku kozmetičke, zájdeme spoločne na nákupy a ako čerešničku na torte, spoločne priberieme pár gramov na poriadnom sladkom koláči. Je to fajn spraviť si dámsku chvíľku, utužuje to vzťahy. Veď predsa mamky sú pre svoje deti všetkým. Včera, keď sme prišli ku kozmetičke, ľahla som si na ten posteľo-stolček a kozmetička sa ma pýta: "Miriamka trhala si si sama obočie?", hrdo som prikývla, že áno, vyzerala som už ako gorila tak som to musela vziať do vlastných rúk. A ona: "A si s

     Čaute! :D      V poslednom čase mám pocit, že nič nestíham. Každý deň si poviem urobím to a to a keď si večer spätne rekapitulujem môj deň, zistím, že na polovicu vecí som zabudla. Preto som si ako nejaká sklerotička zriadila debilníček, kde si zapisujem, v ktorý deň mám čo vybaviť, s kým sa mám stretnúť, lebo áno aj to si musím plánovať, už to nie sú tie spontánne stretnutia na ulici so známymi ako kedysi.       Sama sebe som sľúbila, že od janurára sa už začnem naplno pripravovať na VŠ a zatiaľ sa mi celkom darí,len ktovie dokedy, moja vôľa už nie je to čo bývala. :D Minule sme s bratrancom spomínali na tie časy, keď sme si spoločne robili vodičák a verte či nie bolo to komické. Pokladala som za samozrejmosť, že v dnešnej dobe má už každý mladý človek, ktorý dovŕši 17 rokov spravený vodičák, no mýlila som sa. Chlapci predsa odmalička snívajú o tom ako raz budú jazdiť na vlastnom Ferrari, baliť naň ženy a brázdiť krajinou. Rýchlu jazdu považujú za frajerinu a samí seba veľ

     Ahojte! :)      Verím, že ste prežili rovnako krásny víkend ako ja. Počasie nám prialo a dnes tak nádherne svietilo slniečko, že sme spolu s mojou rodinkou vybehli na bežky. Dve a pol hodiny a prejdených zhruba 10 kilometrov, skoro celá trasa do kopca. Keď zajtra vstanem a nebudem mať svalovu únavu bude to asi taký malý zázrak.      Teraz už len dať si teplú sprchu, vyložiť nohy a oddychovať, bez premýšľania. A vy snáď budete rovnako uvoľnení pri čítaní dnešného príbehu. :) Síce vopred vám môžem prezradiť, že neskončí šťastne. Život predsa nie je prechádzka ružovým sadom...      Začula som klopanie. Jedno. Druhé. Tretie. Dvere sa s rachotom roztvorili a pravé krídlo sa vylomilo z pántov. Pomaly som otvorila jedno oko zlepené karpinami pripravená vybehnúť na toho bezočivca. Kto si, že sa opovažuješ zobudiť kňažnú?! Keď som zbadala siluetu muža osvetlenú žiarou vychádzajúceho slnka, stojaceho v dokorán otvorených dverách, hnev sa pominul a vystriedal ho strach. Srdce bilo v hrud

     Čaute! :)       V oblakoch sa asi roztrhlo vrecko s práškovým cukrom. Bolo by to ideálne počasie, keby sme mali o týždeň dlhšie prázdniny. Ako vždy zlé načasovanie. :D       Príbeh, ktorý som minule zverejnila ma inšpiroval k ďalšej tvorbe a v hlave mi skrsol nápad, ktorý sa celý tento týždeň snažím realizovať. Ak pôjde všetko podľa plánov viac vám prezradím už koncom Januára. No, už teraz vám môžem povedať, že sa môžete tešiť na ďalšie zaujímavé príbehy. Snáď vás nezačnú deprimovať...      Včera večer som čítala na Refresheri článok o dvoch mladých ľuďoch, ktorí na facebooku založili skupinu Troška Troska. Snažia sa trošku vulgárne, ironicky no veľmi reálne vykresliť dnešnú dobu trefnými poznámkami, útržkami ich rozhovorov. Musím povedať, že na niektorých ich obrázkoch som sa schuti zasmiala. Prikladám link na článok. Možno sa vám rovnako zapáčia a potom šup šup utekajte ich podporiť lajkom na ich Facebookovú stránku.  https://freshfem.refresher.sk/297-Servitku-pred-usta-s

     Zdravím! :)      Čas od času zvyknem mať aj ja svoju umeleckú chvíľku. Schytím ceruzu, lebo len s ňou sa mi zapĺňa bieloba papiera najľahšie a píšem pokým nestratím niť. Veselé, depresívne, horory, rozprávky, úvahy záleží od nálady. Dnes som mala chvíľku nostalgie. Našla som pár mojich starých prác. Väčšina z nich bola príliš detská a hravá, až mi prišlo smiešno ako sa mohlo niečo tak absurdné splodiť v mojej hlave. Potom som medzi nimi zazrela príbeh, ktorý niesol názov "Sused Zabijak", no ja som sa rozhodla ho premenovať na Bodka.      Prajem vám príjemný umelecký zážitok. :)      Prišiel k nám starý pán, zazvonil pri dverách. Otvorila som. Bez pozdravu vošiel dnu. Na hlave mal klobúk. A tieklo mu z nosa. Zanedbaný, špinavý, vlasy zopnuté do chvosta. Iba v košeli. Utrel si nos do rukáva košele. Ako malý chlapec. Pred časom nám predal francúzsku posteľ...      Pozeral na mňa s nemým výrazom v tvári. Stáli sme ticho, obaja neschopní reči. Z kuchyne sa ozval mat

           Ahojte! :)       Zajtra všetkým školopovinným deťom oficiálne končia prázdniny a nastupujú opäť po dvojtýždňových prázdninách, ktoré som vám mimochodom strašne závidela, späť do jamy levovej! Ale berte to s nadhľadom a buďte radi, že môžete sedieť na hodine, počúvať nudné reči dejepisára a pritom pomaly zaspávať na lavici v hrejivom náručí matky školy a nemusíte chodiť do práce, kde vám platia almužnu, nechať sa pritom vytáčať do nepríčetna nielen kolegyňami ale aj klientmi a ešte nemáte pri tom všetkom nárok ani na poriadnu dovolenku!       Na moju prosbu ohľadom tém na články sa mi ozvala zatiaľ len jedna osoba, ktorej srdečne ďakujem. Chcela, aby som napísala článok na tému: "Moje obľúbené citáty". Tak snáď ulahodím jej ale aj vám ostatným.     Určite nie som jediná osoba žijúca pod Slnkom, ktorá má pár svojich vybraných citátov zaradených do rebríčka obľúbené. Ako vlastne citáty vznikajú? Je možné, aby aj obyčajný, neštudovaný, nepopulárny človek bol zar

        Ahojte! :)      Podľa najnovšej predpovedi počasia prichádzajú na celé Slovensko veľké mrazy. Bŕŕŕ! Zima nepatrí medzi moje obľúbené ročné obdobia a v takýchto mínusových teplotách radšej ani nevystrčím päty z domu...       Pred dvoma dňami ráno som sa zobudila s tým, že treba ísť do práce. Nebola som nadšená, veď komu by sa aj chcelo, keď zvyšok vašej rodiny doma prázdninuje a užíva si idylku na zasneženom svahu. Keď som sa postavila z postele cítila som veľkú bolesť vyrážajúcu z pod pravého rebra. Myslela som si, že som len poriadne hladná pretože večer predtým som dokopy nič nezjedla. Spravila som môj každodenný rituál - obliecť sa, umyť sa, naraňajkovať sa. Kedže v našej potravinovej skrini to vyzeralo akoby ju vykradli v dôsledku obrovskej živelnej pohromy, našla som len staré suché rožky, tak reku, že si spravím výdatné mastné raňajky -  rohlíky vo vajíčku. S chuťou som ich doslova zožrala, no bolesť sa ešte prehĺbila dokonca až tak, že pri pokuse vybrať zo skrine kr

      Vitajte v Novom roku 2017! :)      Síce už prešlo pár dní od prebdenej noci, kedy sme mali všetci ruky hore, niekto možno aj gate dole a pár promile alkoholu v sebe, verím, že ste sa už z toho všetci spamätali a vhupli späť do každodennej rutiny ako keď sa po narodení korytnačka prirodzene presúva do mora za rodičmi. Od vytvorenia tohto blogu prešiel zhruba mesiac a pol a je smutné, že práve moji priatelia mi neverili, že zvládnem uverejňovať články viac menej pravidelne. Dokonca vraj uzatvárali stávky ako dlho vydržím. Trochu ma to sklamalo, teda skôr ma mrzí, že tí, ktorích som považovala za ľudí, ktorí ma nikdy nesklamú a vždy tu budú pre mňa, či už v dobrých časoch alebo ak budem totálne psychicky na dne, mi neprajú, neveria v moje schopnosti, v moju silu a úsilie ísť za svojím snom. Z rečí typu "Gajdošová si založila blog, to už môže písať naozaj každý..." alebo "načo ti to prosím ťa bude, je to strata času" si absolútne nič nerobím. Neviem, či je v ľu