Mimkin svet

     Démoni sa v ten večer Nore zjavili prvýkrát po pol roku. Nechápala prečo, čo bol ten spúšťač. Priala si, aby sa to viac nezopakovalo. Ale vedela, že keď sa raz objavia nenechajú ju len tak ľahko na pokoji. Prešlo pár dní odkedy sa naposledy videla s Rudom. Jej kamoši zisťovali prečo tak skoro zmizla z párty. Uhrala to na bolesť hlavy. Ďalší z jej neduhov, o ktorom už všetci vedeli. Migréna. V duchu sa usmiala. Niekedy sú všetky tie jej diagnózy aj na niečo dobré. Má opodstatnenú výhovorku, keď sa jej niekam nechce, a nikomu nemusí nič vysvetľovať ani dokazovať, dokonca ani sa ospravedlňovať, veď človek si svoje nedostatky nevyberá. Keby si ich mohla vybrať rozhodne by pritvrdila, aby neobťažovala všetkých tých dobrákov svojou prítomnosťou, aby sa konečne mohli nadýchnuť čistého, neskazeného vzduchu, aby uvoľnili slučky, ktoré im uviazala okolo krku, tým keď ich nazvala svojou rodinou, či priateľmi.      Koncom týždňa bola opäť unavená zo života. Aby toho nebolo málo, doma sa na

     Pondelok. Prečo práve tomuto dňu prislúcha toľká náležitosť? Samozrejme, nie v živote každého človeka. Len v jej. Norinom. Ako každý pondelok aj toto ráno cestovala, tým istým autobusom ako každý pondelok o 6.44. Ešte ani raz neprišiel na čas. Dnešok teda nebol výnimkou. Odsedela si deň v škole. A veru, bol dlhý. Cez voľnú hodinu so spolužiakmi skočila na pivko. Už toto je predzvesť toho, že sa deň bude niesť v alkoholovom opojení. Trošku to prehnali. To jedno pivko im úplne stačilo. Vodku už miešať nemali. Ups, zase raz neskoro. Vraveli, že oni sú naučené, že im istotne neudrie. Tudle! Udrelo a ako. Počas celej prednášky sedeli v najzadnejšej lavici, rátali s tým, že ich nie je vidno. Hlupane, ani si neuvedomili, že ich vidí celá trieda ako na tácke. Rehotali sa ako zmyslov zbavené. Ako inak. Keď sa tie dve stretnú vždy je o zábavu postarané. Profesor skríkol:  “Utíšte sa!“  A Nora spokojne dodala:  „Hej, čo nevidíte, niektorí sa tu chcú vzdelávať...“  Načo celá trieda vybuchla

     Bolo to ráno ako každé iné a predsa sa prebudila s divným pocitom. V hlave jej trešťalo. Keby ju teraz zastavili policajti a podrobili ju dychovej skúške, nenašli by len zbytkový alkohol. Určite by namerali viac ako jedno promile. Sedela na posteli a premýšľala o udalostiach z predošlého večera. Kde bola? Čo robila? A zrazu jej to cinklo, ako keď sa postavičkám v kreslených animákoch z ničoho nič objaví nad hlavou malá, žltá žiarovka. Noc strávila v klube oproti ubytovni. Ako sa tam dostala?! Pozrela na postele oproti nej, kde ležali ďalšie dve nevládne telá. To si mohla myslieť. Jej perfektné spolubývajúce. Teraz si spomenula ako Laura s treskom vletela do izby, akoby niekde horelo a ju vytrhla z "náramne zábavného" prepisovania poznámok. V ruke držala fľašu vodky a za jej chrbtom sa mihali ďalšie tri postavy.       "Čauko! Dnes večer je v Moone párty. My sme si už trošku našliapli, no a predsa nebudeš tu takto smutne a osamelo sedieť celý večer... Na vypi si!&q

     Už dlho som nemala kreatívnu chvíľku. Neviem, čím to je. Nedostatkom času? To rozhodne nie, nebudem predsa používať túto otrepanú frázu. Príbehy v mojej hlave sa tvoria vždy za pochodu, bez rozmýšľania o tom, ako sa príbeh skončí alebo či vôbec vyvrcholí k nejakej pointe. Stratov nápadov, námetov? To asi tiež nie. Každý deň snívam s otvorenými očami a prikrášľujem si realitu. Nedostatkom podpory? Možno. Niežeby mi na tom nejako extra záležalo, ale vždy ma zahreje pri 💗, keď viem, že niekto na mňa myslí. Asi toto bude ten problém, lebo osoba na ktorú som sa počas pár mesiacov zafixovala ma jednoducho nechala plávať. Bez jediného slova, bez jedinej vety naznačujúcej lúčenie. Ako rýchlo do môjho života prišiel, tak rýchlo z neho aj odišiel. Či mi bolo smutno? Oh, a ako. Nevedela som sa s tým zmieriť, vkuse som obviňovala samú seba zato aká výrečná som, ako vždy trepem dva na tri, ako sa neviem k ľuďom správať, ako sa ich vždy snažím od seba vyplašiť. Opäť sa ti to podarilo Miriam!

     Dnes by som pokračovala a načala jeden z mojich tohtoročných výletov do zahraničia. Už odkedy som bola vo februári na koncerte Metallici, sme s priateľmi plánovali koncert najväčšej rockovej legendy spomedzi kapiel, legendárnych Guns N´ Roses! Nikto však nič neriešil, tak som si myslela, že plány opäť krachli, čo by sa nestalo po prvýkrát...      Jedného pekného dňa sme však boli na oslave narodenín jedného môjho známeho, a keď som mu dogratulovala, zašepkal mi do ucha: "Tešíš sa na koncert? Kúpil som ti lístok." V prvom momente to bol pre mňa šok, zároveň som mu však bola vďačná a náramne sa potešila, a potom došiel opäť šok, keď som si uvedomila, že mi zase raz zaplatil vstupenku, ktorá nebola veľmi lacná. Hneď som sa ponúkla, že mu teda peniažky vrátim, no na moje veľké prekvapenie povedal, že netreba. Ako vždy nechali sme to tak a časom sa na to zabudlo.       Koncert kapely sa mal odohrať na letisku Letňany v Prahe 4. júla. Očakávala som, že tam nepôjdeme len n

      Tramtadátadáááá!       Veľký návrat alebo len zúfalý pokus napraviť niečo, čo je už dávno za mnou? Uvidíme, čo sa z tohto pokusu vykľuje. Opätovne som chcela začať písať už pred pár mesiacmi, no vždy som sa sama odhovorila. Asi preto, že som sa bála, že už nenájdem ľudí, ktorí by tieto žvásty čítali, ale ako tak pozerám aj napriek tomu, že na blogu už dlho nepribudol žiaden nový článok, vždy sa našla nejaká zbloudila duša, ktorá naň klikla a čo-to si aj prečítala.      Za ten čas čo som tu aktívne nebola (žiť som žila, dobu som ešte nezaspala), sa mi v živote udialo nespočetné množstvo vecí. Postretávala som stovky nových ľudí, vytvorila si nové priateľstvá, zažila som 3 krásne dovolenky, nazbierala nové skúsenosti v rámci pracovných vzťahov a celkovo som sa nejako veľmi osmelila a moja super vlastnosť šplechnúť človeku do očí, čo si o ňom myslím, sa ešte viac prehĺbila. Myslela som si, že práve preto ma budú ľudia nenávidieť avšak nastala úplne opačná reakcia. Začali ma pov

       Zdravím!      Viete, niekedy sa každý jeden z nás vo svojom živote niečoho preje. Keď som s týmto blogom pred pár mesiacmi začínala, nepripúšťala som si, že niekedy skončím, že nebudem mať čas robiť to, čo ma baví. Myslela som si, že som nezastaviteľná, že budem mať čitateľov, ktorí budú chcieť spolupracovať. Jednoducho očakávala som rovnakých nadšencov ako som ja. Dnes už viem, že tieto všetky veci boli len moje ideály, ktoré som si sama vysnívala a priala si, aby sa stali skutočnosťou. Nechcem to povedať tak radikálne a tvrdo, no schyľuje sa k tomu, že prestanem úplne publikovať. Nie preto, žeby som mala nedostatok nápadov, inšpirácie na tvorenie článkov, ale preto, že nestíham. Viete chodiť do práce, pripravovať sa na výšku, občas len tak vypnúť, venovať sa nielen rodine, ale aj priateľom a do toho nespočetné množstvo vecí, ktoré sa dejú len tak letkom. Možno niektorých z vás mojim rozhodnutím sklamem, ale verte, že toto bola jedna z najlepších etáp môjho života. Samozrejm

     Drahé ženy, devy, dievky! :)       Ak ma pamäť neklame, dnes ženy po celom svete oslavujú svoj deň. Aspoň jeden deň v roku patrí len a len nám a chlapi sa nesnažia zasahovať doň. Priznám  sa, že by som na tento výnimočný okamih bola zabudla, no šarmantný mladý pán, ktorý mi daroval polozvednutú ružičku v nemenovanom supermarkete, mi razom osviežil pamäť. Ako moja babka poznamenala, pre ňu nie som žiadna žena, pre ňu som stále dieťa. Na čo som skonštatovala, že ma vždy radí do takej vekovej kategórie aká jej vyhovuje. Ak by sme dnes oslavovali deň detí, už by som nebola dieťa. :D              Vedeli ste, že...?    MDŽ je sviatkom žien a boja za ich rovnoprávnosť. Vznikol na Medzinárodnej ženevskej konferencii v roku 1910. Ako dátum tohto sviatku bol stanovený 8. marec na počesť veľkého štrajku 40 000 newyorských krajčírok z textilných tovární, ktorý sa konal v roku 1908. Tieto bojovali za zrušenie desaťhodinového pracovného času, proti nízkym mzdám a zlým pracovným podmien

      Ahojte! :)      Tento týždeň sa odohral pre kresťanov veľký sviatok - Popolcová streda, ktorá odštartovala 40-dňový pôst. Počas tohto pôstu by sme sa mali všetci niečoho zrieknuť, či už materiálnych vecí, ale najmä užívania internetových stránok, či sledovania televízie. Prvýkrát v mojom živote som sa rozhodla držať pôst aj ja. Nie som závislá na užívaní Facebooku a tak som si povedala, že keď naň chodím len raz do dňa, tak prečo si ho rovno nezrušiť? Deaktivovala som si účet, ale len na určitú dobu, neskôr sa tam môžem opäť vrátiť. Z mobilu som si úplne vymazala aplikáciu Messenger a môžem hrdo prehlásiť, že ani jedno, ani druhé mi vôbec nechýba. Odrazu mám nejako viacej času na všetky ostatné veci a zaujímavé je, že ani neustále vypisovanie si s priateľmi mi nechýba. Ak niečo chcem, mám predsa mobil a stále im môžem zavolať. Rovnako tak aj oni mne.       V piatok som bola spolu s mojimi kamarátkami v kine na Oscarový film Manchester by the sea (Miesto pri mori). Žánrovo je

     🌈🌈🌈🌈🌈🌈🌈      Ako deti, no možno ako aj dospelí ste sa určite často stretávali s otázkou: Aká je vaša najobľúbenejšia farba? Pravda je taká, že s farbami sa stretávame každý jeden deň, no ani náhodou si neuvedomujeme aký vplyv na nás majú. Myslela som si, že to ako sa obliekam, akej farby mám izbu, nevplýva na druhých ľudí, veď predsa ja sa takto cítim fajn a tieto farby mi vyhovujú, tak prečo by to malo niekomu robiť zle? Preferujem tmavšie zemité, prírodné farby a niekto sa ma raz opýtal, či trpím depresiou keď chodím stále oblečená v čiernom, alebo či to má niečo dočinenia s mojím hudobným štýlom... Osobne mi nezáleží na tom, ako farebne sa obliekajú ľudia okolo mňa, ak niekto nosí ružovú lebo sa mu páči, kľudne, len ma prosím nenúťte, aby som sa do tejto farby obliekla ja! Najväčšou mojou kritičkou, čo sa týka farebnosti môjho oblečenia je práve moja mamka. Stále tvrdí, že som ako Morticia z filmu Adamsovci a snaží sa ma presvedčiť obliekať sa svetlejšie, viacej žensk

     Ahojte kamkovia! :)       Týždeň po týždni uteká, ani nestíham vnímať ako. Ledva sa skončí jeden, ledva stihnem nabrať síl do toho druhého, a už začína tretí. Prišla som na to, že mám veľa skvelých kamarátov, no pre moju, ale aj ich zaneprázdnenosť sa už nevídame tak často, ako by sme chceli. Udržiavame skôr virtuálny kontakt prostredníctvom Facebooku, občas si zavoláme, aké novinky sa udiali v našich životoch, ale osobný kontakt mi akosi chýba.       Tento týždeň som navštívila moju bývalú školu v rámci DOD, kde som zobrala moju mladšiu sestru, ktorá má záujem študovať tam. Bola som veľmi milo prekvapená, koľko ľudí ma zastavovalo, chceli vedieť, kde som a čo robím, a tam som si uvedomila, že niektorí z nich mi veľmi chýbali, nechápala som ako vyrástli, ako sa zmenili a samozrejme ako sa zmenila škola. Toľko opráv a investícii sa tam udialo, koľko sa neudialo ani za 8 rokov, čo som tam študovala.       Ale späť k pointe. Priateľstvo. Jedinečný vzťah, puto medzi ľuďmi, ktor