Iba jeden.

     Bolo to ráno ako každé iné a predsa sa prebudila s divným pocitom. V hlave jej trešťalo. Keby ju teraz zastavili policajti a podrobili ju dychovej skúške, nenašli by len zbytkový alkohol. Určite by namerali viac ako jedno promile. Sedela na posteli a premýšľala o udalostiach z predošlého večera. Kde bola? Čo robila? A zrazu jej to cinklo, ako keď sa postavičkám v kreslených animákoch z ničoho nič objaví nad hlavou malá, žltá žiarovka. Noc strávila v klube oproti ubytovni. Ako sa tam dostala?! Pozrela na postele oproti nej, kde ležali ďalšie dve nevládne telá. To si mohla myslieť. Jej perfektné spolubývajúce. Teraz si spomenula ako Laura s treskom vletela do izby, akoby niekde horelo a ju vytrhla z "náramne zábavného" prepisovania poznámok. V ruke držala fľašu vodky a za jej chrbtom sa mihali ďalšie tri postavy. 

     "Čauko! Dnes večer je v Moone párty. My sme si už trošku našliapli, no a predsa nebudeš tu takto smutne a osamelo sedieť celý večer... Na vypi si!" 

     Neprotestovala a ponúknutý pohárik vrelo priala. Priložila k perám a vhodila ho do seba akoby to bol len pohár čistej vody. Chápete voda = vodka. Symbolika jej života. Alkohol jej ponúkať dvakrát netrebalo. Brala každú ponuku. Veď chľast zadarmo je ten najlepší. Uprelo sa na ňu 8 párov očí a čakali, či ňou aspoň netrkne, či aspoň trošinku nezakašle. No, nedočkali sa. Chalan v čiernej bunde, Matúš, k nej prikročil bližšie a obdivne ju potľapkal po chrbte so slovami: "Toto je pravá vychodňarka!" Usmiala sa naňho, no do istoty nič nevravela. Keby on vedel, že s časťou Slovenska, z ktorej pochádza nemá toto vôbec nič spoločné...

     Neostali pri jednom. Naliali ešte ďalšie tri kolá. Kým oni vypili jeden pohárik na dva razy, Nora, to dievča o ktorom je tento príbeh, vypila všetky tri naraz. Hoci sa vzpierala, že s nimi do žiadneho klubu nepôjde, zlomili ju. Dievčatá jej vybrali outfit mierne ju primaľovali a tak všetci spoločne vyrazili do tmavej noci. Cesta im dlho netrvala, našťastie sa klub nachádza necelých 5 minút cesty od miesta, kde bývajú. Ešte na izbe sa však dohodli, že nebudú vonku dlho. Len do polnoci. Prídu, sadnú si do voľného boxu, objednajú tri kolá vodky, pokecajú a nenápadne odídu. Keby len boli vedeli ako to celé dopadne. 

     Keď dostane Nora slinu správa sa ako odtrhnutá z reťaze. V ten večer mala peniaze a tak stále chodila k baru a objednávala nové poháriky. Zhodou okolností sa k ich malej skupinke pridali Norini kamoši, ktorých stretla, keď šla vonku na cigaretku. Všetkých pozoznamovala a objednávala ďalej, už vo väčšom množstve. Nikto jej tempu nestíhal. Dídžej rozpútal tanečnú zábavu na parkete. Zo začiatku to boli len nevinné tance v kruhu, aby nerozbili partiu. Potom sa však Nora od nich odčlenila a prestala byť nevinnou, snáď chápete, čo tým myslím. Zakaždým sa jej podarilo nenápadne prekĺznuť z parketu k ich boxu a kedže si nepamätala, ktorý pohárik je jej, pila zo všetkých. Samu seba dokonca pochválila, že predsa len robí dobrý skutok a chráni priateľov predtým, aby si zničili pečeň alkoholom. Na seba nemyslela, opäť raz.

     Zrazu v dave zbadala známu tvár. Áno bol to on! Spolužiak s ktorým má zopár prednášok. Niežeby ho poznala, niežeby on poznal ju, ale pár krát sa spolu rozprávali vo výťahu. Ako naspídovaná veverička preskackala cez celý parket až k nemu, do ucha mu zašepkala: "Pozývam ťa na jeden." On len pokrútil hlavou, že to predsa neprichádza do úvahy, nenechá platiť ženu, že to on pozýva ju. To jej vyhovovalo. Spoločne sa napili a, áno čakali by ste, že toto ich osudové stretnutie bude mať nejaké zmysluplné vyvrcholenie, ale sklamem vás. Týmto jedným pohárikom to celé haslo a v ten večer sa už viac nevideli.

     Nora bola strieskaná ako, no ako divá sviňa, takto to zvykne hovorievať jej tatko. Nevládala stáť na nohách, viackrát spadla na zem, no zakaždým sa aj sama postavila. O tom je predsa život nie? Nehovoria presne o týchto životných pádoch všetci tí, ktorí píšu motivačné knihy?! Práve v tomto momente usúdili jej spolubývajúce, že je na čase ju odtiaľ odvliecť. Nevzpierala sa, nebránila sa, prekvapivo ani nekričala a nehrýzla. Ako dáma si  zobrala zo stola všetky svoje veci, obliekla si bundu a nasledovala ich. Prvou prekážkou boli schody smerom von. A práve na tých sprostých špirálových schodoch sa stalo to, čo sa nikdy stať nemalo! Uhm, a to nehovorím ja ako jej svedomie, to by dnes povedala Nora sama. Nie dosť, že bola tak mimo, že ju jedna musela ťahať za ruky a druhá jej musela podopierať telo zo zadu, ale asi v polovici schodov stretla chalana, ktorý bol mimochodom tiež jeden z jej spolužiakov, a ona si zaumienila, že ho spozná bližšie. Lenže toto nebol práve ten vhodný čas na rýchlu zoznamku. Ale keď ste opitý a sprostý zároveň, tak vám to v mozočku nedopne. Zastavila ho a prehovorila k nemu: 

"Hej, ty si ten, ježiiiš jak sa voláš." 

"Ježiš sa nevolám."

"Aha, už viem ty si ten Aďov kamoš, Rudo, hejže?!"

"Áno, to som ja. A ty si Nora pokiaľ si dobre pamätám..."

"Hej, teší ma... Uhm, môžem ti dať pusu?" (Celé zle. Ak toto teraz číta nejaké dievča, prosím nikdy neurob takúto chybu ako Nora. Nikdy!)

"To by som radšej nerobil."

"Aspoň na lííííčkoooo..." 

     No a po tomto argumente druhá strana nemala šancu oponovať. Nora načiahla svoje ruky a jednoducho mu tú pusu na líce vcapila. Šťastná ako blcha, mysliac si, že nestratila ani kúsok svojej dôstojnosti, sa nechala vytlačiť hore schodmi a bezpečne sa odprevadiť až na ich byt. A tam na ňu dopadla celá ťarcha tohto večera. Neostalo to pri jednej tyčke. Zvracala celú noc, až sa ostatné baby čudovali, kde sa v nej toľko tekutín berie. To znamená, milé dievčatá, ďalšie ponaučenie pre vás. Ste dámy, tak nechľastajte ako chlapi. Ani keď ste alkoholičky, ktoré sa zaprisahali, že zomrú do 30-tky, nie preto, žeby im zlyhala pečeň, ale preto lebo už viac na tomto svete nemôžu zotrvať.

A teraz sedí na posteli ako kôpka nešťastia, v hlave vzduchoprázdno, v ústach suchoty, peňaženka bez peňazí a v duši strach ukázať sa okolitému svetu.  

     Do školy nešla, pretože keď sa postavila na nohy, v hlave sa jej točilo akoby práve absolvovala jazdu na húsenkovej dráhe. Od kamarátiek sa dozvedela, že Rudo sa na ňu pýtal, že ju hľadal. Vyzeral byť ustarostený, no podľa nej skôr nahnevaný. Mal na to právo, hoci keď si rekapitulovala ich krátky rozhovor, splnila to, čo od nej žiadal. Nepobozkala ho v pravom zmysle slova. Veď pusu na líce si bežne dávajú cudzí ľudia na ulici v meste. 

     Triezvela. Keď človek leží celý deň v posteli, čas je odrazu len relatívny pojem. Takto jej zbehol deň ako mávnutím čarovného prútika. Prešla noc. Na druhý deň ráno spokojne kráčala na prednášku. Stála pred aulou, keď ho zrazu uvidela. Šiel priamo k nej avšak nezastal len sa na ňu usmial, tým jeho typickým pokriveným úškľabkom. Nedalo jej to a tak ho schmatla za rameno. "Prepáč za ten včerajšok." - vravela s najväčšou možnou ľútosťou v jej hlase akej bola vôbec schopná. "Nemám ti čo prepáčiť." Povedal a skôr než bola schopná nejakej reakcie už ho nebolo.

     Hodila sa do pohody, vediac, že už ho viac nestretne, že všetko je vyriešené a že celá táto situácia už nemôže byť horšia. Omyl. Ešte nevedela, čo sa stane o týždeň...