Vitajte v Srandárii!

     Pondelok. Prečo práve tomuto dňu prislúcha toľká náležitosť? Samozrejme, nie v živote každého človeka. Len v jej. Norinom. Ako každý pondelok aj toto ráno cestovala, tým istým autobusom ako každý pondelok o 6.44. Ešte ani raz neprišiel na čas. Dnešok teda nebol výnimkou. Odsedela si deň v škole. A veru, bol dlhý. Cez voľnú hodinu so spolužiakmi skočila na pivko. Už toto je predzvesť toho, že sa deň bude niesť v alkoholovom opojení. Trošku to prehnali. To jedno pivko im úplne stačilo. Vodku už miešať nemali. Ups, zase raz neskoro. Vraveli, že oni sú naučené, že im istotne neudrie. Tudle! Udrelo a ako. Počas celej prednášky sedeli v najzadnejšej lavici, rátali s tým, že ich nie je vidno. Hlupane, ani si neuvedomili, že ich vidí celá trieda ako na tácke. Rehotali sa ako zmyslov zbavené. Ako inak. Keď sa tie dve stretnú vždy je o zábavu postarané. Profesor skríkol: “Utíšte sa!“ A Nora spokojne dodala: „Hej, čo nevidíte, niektorí sa tu chcú vzdelávať...“ Načo celá trieda vybuchla do hurónskeho smiechu. Tá pravá sa ozvala. Razom bola červená viac ako nos soba Rudolfa.

     To pivečko však bolo opodstatnené. Jeden magor, omyl nie magor, ale športovec ju pozval na večeru. Najprv si vravela, veď čo spoznáš niekoho nového, robíš to len preto, že sa socializuješ. Ale ona vedela, že to nerobí preto. Išla tam len zato, že mala večeru zadarmo, veď pár minút trápneho ticha prežije a potom sa nenápadne zdekuje. Týpek tvrdil, že už bude mať navarené, stôl prestretý, sviečky budú svietiť, vínko na stole a ruža v ruke. Možno tak v americkom filme, ale nie na slovenskom internáte, kde sa modlíte, aby tá pleseň zo steny nepreskočila aj niekde inde. Prišla, zaklopala na jeho izbu a on tam nebol. Tak mu napísala, že už ho čaká, nech si švihne. A týpek sa dovalil z vedľajšej izby vraj bol „u skvelých dievčat pokecať“. Pozrel na ňu a pýta sa: 

„Tak čo, kde to ideme uvariť?“

„Kde čoooo ideme...?“

„ Kde ideme uvariť tie špagety? Zostaneme tu na izbe alebo pôjdeme hore do kuchynky?“

Zaklipkala tri razy rýchlo očami, predýchala miernu mŕtvicu, usmiala sa a piskľavým hlasom vravela: „Poďme do kuchynky tam to bude rýchlejšie“.

     Nie nebolo to vôbec rýchlejšie. Snažil sa zapôsobiť najviac ako vedel. Ale ťažko povedať, či vôbec niečo vedel. Ona len stála, usmievala sa a tŕpla, či sa vôbec naje, ó áno zabudla som spomenúť jeden dôležitý fakt. Týpek mal zlomenú pravú ruku, takže nevedel nič otvoriť ani chytiť, no a keď došlo na čas cedenia špagiet, Nora to chcela urobiť zaňho, ale on ako správny chlap, čo si musí dokazovať aký je mačo v každej situácií, ju k tomu nepustil. A tak jeho vinou polovica špagiet skončila v odtoku.

     Konečne išli do jeho izby, keď on zrazu: „Uhm, zabudol som izba je zamknutá. Vyberieš mi prosím kľúče mám ich v pravom vrecku.“ Pozrela naňho ako na debila, vlastne prečo ako, keď ním možno aj bol a rýchlosťou akou beží Clark Kent strčila ruku do vrecka a chytro ju z neho vytiahla. Konečne sa najedli a Nora začala mať tušenie, že sa z tej izby nikdy nedostane. Len čo odpila dva glgy z vína, hneď jej dolial. Už to psychicky nevydržala a tak naňho zvrieskla: „Čo ma chceš preboha opiť?!“ Týpek to asi neplánoval a tak zostal mierne vykoľajený. Zrazu sa s rachotom rozleteli dvere. Vďakabohu, spasenie! Dovnútra vtrhol jeho spolubývajúci a hneď sa začal ospravedlňovať, že ich ruší  v takejto romantickej chvíľke. Nora využila rušivý element a tak sa postavila, zbalila si veci, že nech sa nehnevá, ale predsa len je už veľa hodín a ona potrebuje pomôcť kamarátke s jednou úlohou. Otrepaná fráza, ale nič lepšie jej v tej chvíli nenapadlo. Pekne sa rozlúčili, objali sa aaa už jej nebolo. Učenie je totižto v ich partii krycí názov pre chľastanie. Krátko predtým, než odišla z jamy levovej, jej kamarátka poslala na messenger fotku, kde v rukách držala fľašu vodky. Ej dva razy ju volať netrebalo.  

     Po ceste na desiate poschodie ku kamarátkam premýšľala, prečo ma práve ona šťastie na blbých ľudí. Čím ich vždycky k sebe priláka? Veď sa okolo nej hemžia ako muchy okolo čerstvého kravského hovna. Spomenula si na jeden výrok, čo nedávno čítala. Rýchlo ho našla v mobile a postla na facebook. Stálo v ňom: „Byť milý je dnes tak zriedkavé, že si každý hneď myslí, že s ním flirtujem.“ Utvrdila sa, že to je presne tak. Tohto týpka totižto spoznala, keď čakala na vrátnici na kamarátku a on chudák nevedel nájsť mikrovlnku, tak mu ju ukázala. Odvtedy sa ho nevie zbaviť. Pridal si ju na facebooku, vkuse jej vypisuje, chce sa stretávať a ešte dokonca prišiel na to, že jeden deň v týždni majú spolu prednášku. Fasa.

     Nechcem, aby to vyznelo, že Nora vkuse chľastá, lebo to tak nie je, ale vyznie to tak. Došla na desiatku a ani nestihla pozdraviť už držala fľašku v ruke. Odpila pár glgov, ale nejako jej nechutilo. Bodaj by po troch pohároch vína. Prípravný rituál sa zopakoval. Obliekli sa a vyrazili do Moonu, lebo pondelok je deň, kedy sa chodí tancovať a vypiť si. Tvrdila, že dnes nepije, ale keď vošla do klubu a zbadala tam Ruda, oblial ju pot, toto musí byť zlý sen. Nebol. Stál tam s partiou chalanov a oslavovali niečije narodky. Vravela si, že ho ignoruje prešla okolo neho akoby nič zastala pri pulte a so svojou partiou vypili do jednej nohy. Stála chrbtom k nemu a tak nevedela čo sa deje. Keď sa však otočila stál za ňou a prekvapivo ju objal. Voňal jej. Niežeby ho očuchávala ako pes keď je na stope, ale voňal jej. Pozvali ju na jeden, keďže dnes večer oslavovali oni. Dlho s ním však nebola, Tomi, jej kamarát ju schmatol za ruku, že s ním musí ísť hrať stolný futbal pretože nemá dvojicu. Snažila sa mu povedať, že ona to hrať nevie, ale už bolo neskoro. Stála tam a bola v útoku. Zrazu periferne zbadala Ruda. Stál vedľa nej a pozoroval jej nešikovné pohyby, aby toho nebolo málo začal ju štekliť, znemožňovať pohyb rúk a bránil jej vo výhľade. Márne pokusy aj tak vyhrala. Tomi jej zo srdca ďakoval za skvelú hru vraj je jeho hernou parťáčkou. Tak išli tancovať, dokonca aj Rudo. Netancovali však spolu, žiadne tance telo na telo sa nediali, iba tak slušne v kruhu ako partia. A potom s ním stála vonku, fajčili cigaretky, vetrali spotené telá, no narušil jej pokoj otázkou: 

„Kedy dáme pokračovanie?“

„Pokračovanie čoho?“

„Oj, Nora, netvár sa že nevieš..“

„Naozaj neviem.“

„No, minule to bola pusa na líčko, tak dnes by sme sa mohli posunúť ďalej. Trošku nižšie...“

     Pokrútila hlavou a odišla. Niežeby to nechcela, ona to chcela a veľmi. Len nie dnes, nie tu. Aj tak si myslela, že si z nej len uťahuje veď komu by sa už len mohla páčiť ona?! Viac ho v ten večer nevidela. Ona nechcela byť videná. Ostala stáť v strede parketu, totálne stratená a zrazu nevidela zmysel toho, čo v živote robí. „Som stratená.“ - riekla nahlas. Vedela, že musí čo najskôr odísť. Už prichádzali. Temné chmáry čo permanentne ničili jej pokoj...