Kreativita level 100

     Už dlho som nemala kreatívnu chvíľku. Neviem, čím to je. Nedostatkom času? To rozhodne nie, nebudem predsa používať túto otrepanú frázu. Príbehy v mojej hlave sa tvoria vždy za pochodu, bez rozmýšľania o tom, ako sa príbeh skončí alebo či vôbec vyvrcholí k nejakej pointe. Stratov nápadov, námetov? To asi tiež nie. Každý deň snívam s otvorenými očami a prikrášľujem si realitu. Nedostatkom podpory? Možno. Niežeby mi na tom nejako extra záležalo, ale vždy ma zahreje pri 💗, keď viem, že niekto na mňa myslí. Asi toto bude ten problém, lebo osoba na ktorú som sa počas pár mesiacov zafixovala ma jednoducho nechala plávať. Bez jediného slova, bez jedinej vety naznačujúcej lúčenie. Ako rýchlo do môjho života prišiel, tak rýchlo z neho aj odišiel. Či mi bolo smutno? Oh, a ako. Nevedela som sa s tým zmieriť, vkuse som obviňovala samú seba zato aká výrečná som, ako vždy trepem dva na tri, ako sa neviem k ľuďom správať, ako sa ich vždy snažím od seba vyplašiť. Opäť sa ti to podarilo Miriam! Gratulujem! Si majsterka v ničení priateľstiev... 

     A potom som obrátila kartu. Prečo by som mala byť vždy JA tá najhoršia? Čo ak tentokrát nebola chyba vo mne, ale v ňom?! Alebo v nás oboch? Čo keď to bol práve ON, čo sa bál pustiť si ma k telu. Každá minca má dve strany. Rovnako tak aj tento príbeh s nie príliš šťastným koncom. Či som ti za túto zradu odpustila? Ver, že áno. Jediné čoho by som sa chcela dožiť je tvoje vysvetlenie. Pretože práve kvôli tebe som prestala písať. Pretože ty si mi vždy úprimne povedal svoje dojmy. Keď si už nenapísal, nemal ma kto posúvať ďalej. 

     K tejto srdcervúcej, uhm výpovedi (?) ma doviedol jeden odsek z knihy, ktorú práve čítam. Hlavná postava mi tak trochu pripomína mňa. A práve vďaka tomuto jednému odseku, ktorý autorka napísala naozaj od srdca a vytiahla myšlienku ako sa hovorí až z "päty" som sa zmierila s tým, kým som. Pretože už viem, že nie som najhorší človek žijúci na tejto planéte. Pretože sebaobviňovanie nemá zmysel. Pretože dám ruku do ohňa zato, že na svete žijú milióny ľudí, ktorí majú v sebe oveľa väčší zmätok ako ja. Zmätok som ja. Kde prídem, čo uvidím, koho najviac milujem, to vždy zničím.

- Jennifer Niven (All the bright places)

     Teraz som bola trochu dlhšie doma, mala som voľno, no tak prečo to nevyužiť na upratanie si vo veciach. Pekne som si vypucovala celú izbu, vymenila si obliečky, umyla okná, povysávala, poutierala prach, no a pustila som sa aj do vypratávania šuplíkov. V jednom som našla môj starý diár, tak som si ho začala prezerať. A zrazu, čo to moje oči nevidia. Asi 5-6 strán zapísaných rôznymi krátkymi básničkami. Jedna depresívnejšia ako druhá. Zrejme som mala zlé životné obdobie. 😅

     Takže aby ste si nemysleli, že mi ide len písanie prózy, idem vám dokázať, že aj ľahká poézia má u mňa miesto, hoci písaním  básni by som sa veľmi neuživila. 😃

"Cítiš môj dych na svojej tvári,

myslíš, že je to pocit známy.

Túžiš po bozkoch tuhých či letmých

vieš, že ich nezískaš bez lichôtok pekných.

Túžiš po nich možno až príliš,

nezabudni na nich keď lásky strom spíliš."

"Pozerám na tvoje oči ako plačú v chladnej noci.

Pozerám na teba ako si tam sama bez seba.

Dúfaš, že ťa niekto nájde,

no vidíš len malé svetlo v diaľke.

Vieš, že umieraš,

no aj tak nádej stále v srdci máš.

Plačeš od bolesti, ktorá ťa zožiera v tvojom srdci,

lebo vieš, že ho už neuvidíš nikdy.

Pozeráš naňho aký je šťastný

a pritom mu chceš dať kúsok zo svojej lásky.

Poslednýkrát si vydýchla

s tebou aj tvoja láska zanikla."

"Jarné slnko svieti a ja vidím ako sa prebúdzajú kvety.

Cítim ich vôňu, vidím ich krásu,

divím sa ako si sami určujú trasu.

Motýle, včielky už letia,

lebo zacítili kúsok tepla.

Letný vánok sa tu tak javí,

prebúdza tie všetky tvoje čari."

"Sedím pri tebe na stoličke,

no zdá sa mi, že si ďaleko v uličke.

Hľadím na teba upreným zrakom

akoby si bola tým vzdialeným mrakom.

Hľadám kúsok citu v sebe,

aby som ti povedal, že necítim nič k tebe.

Nariekaš mi na pleci,

akoby som bol kúsok tvojej veci.

Utekám preč, tak sa prosím neprieč,

už nie som tvoj, už nie som tvoja vec."

"Valentín sa blíži,

choď sa aj ty s niekym zblížiť.

Nesmúť, že to predtým nevyšlo,

aj tak ti z neho neskôr zle prišlo.

Bol to len chudák, čo si ťa nezaslúži,

choď von s niekym iným a poriadne si uži!"

     Muhehehe. Nič moc ja viem. Viacej materiálov nemám, no možno časom keď ma kopne múza presedlám na poéziu a už sa jej nepustím. Čo ste srandujem. Ak by to aj niekto čítal, tak jednoznačne za trest. :D 

     Zhodnotenie - ak máte v sebe zmätok, pocit smútku, zloby, či nekonečného šťastia, najlepší spôsob ako sa vyjadriť je jednoznačne písaním. Nezáleží na tom v akej forme. Záleží len na tom aby ste si uľavili a aby jediný, kto dostane zabrať bol len kus papiera a nie človek z mäsa a kostí. :) 

     Nabudúce sa môžete tešiť... ťažko povedať na čo, no možno to budú dva cestovateľské zážitky v jednom.