Comeback!
Tramtadátadáááá!
Veľký návrat alebo len zúfalý pokus napraviť niečo, čo je už dávno za mnou? Uvidíme, čo sa z tohto pokusu vykľuje. Opätovne som chcela začať písať už pred pár mesiacmi, no vždy som sa sama odhovorila. Asi preto, že som sa bála, že už nenájdem ľudí, ktorí by tieto žvásty čítali, ale ako tak pozerám aj napriek tomu, že na blogu už dlho nepribudol žiaden nový článok, vždy sa našla nejaká zbloudila duša, ktorá naň klikla a čo-to si aj prečítala.
Za ten čas čo som tu aktívne nebola (žiť som žila, dobu som ešte nezaspala), sa mi v živote udialo nespočetné množstvo vecí. Postretávala som stovky nových ľudí, vytvorila si nové priateľstvá, zažila som 3 krásne dovolenky, nazbierala nové skúsenosti v rámci pracovných vzťahov a celkovo som sa nejako veľmi osmelila a moja super vlastnosť šplechnúť človeku do očí, čo si o ňom myslím, sa ešte viac prehĺbila. Myslela som si, že práve preto ma budú ľudia nenávidieť avšak nastala úplne opačná reakcia. Začali ma považovať za veľmi silnú, odvážnu a nezávislu ženu (áno dobre ste počuli, ženu, už viac niesom deťátkom), ktorú len tak v živote niečo nepoloží. Tvárim sa, že ňou naozaj som, ale ako každý iný človek aj ja mám stále svoje slabosti.
Prv než sa rozšupnem na každú svetovú stranu, chcela by som napísať dlhý, predlhý článok o mojej skvelej práci v ktorej som na počudovanie zotrvala nekonečných 6 mesiacov. Môj posledný a možno aj osudový mesiac ma ešte len čaká.
Začiatkom marca tohto roka som sa ako slepá kura ku zrnu dostala k pracovnej ponuke - lektorka na Spišskom hrade. Jediné čo trebalo poskytnúť bol životopis a žiadosť o zamestnanie. Potom, ak ste sa im pozdávali vás pozvali na konkurz, čiže ústny pohovor, aby si očekovali, či niesom nejaký podivín, čo si o sebe navymýšľa hory doly. Nedávala som tomu veľkú nádej, ako vždy sa ukázala strata môjho pozitívneho myslenia. Avšak klaplo to. Na ústnom pohovore to bola pohodička. Pekne som sa predstavila, niečo o sebe povedala a potom sa začali pýtať na moje jazykové schopnosti. Aby som im preukázala, že netáram len tak do vetra, veľmi jednoduchou angličtinou som im podala základné informácie o mojom živote. Počas toho ako som rozprávala, mali kamenné tváre, takže som z pohovoru odchádzala s malou dušičkou, že predsa len nič z toho nebude, konkurencia bola veľká, kedže sa pohovoru zúčastnilo asi ďalších 20 dievčat. Áno dievčat, ako sa neskôr ukázalo, práca snov pre chlapa to vôbec nieje. Na záver povedali, že sa do 7 dní ozvú s výsledným verdiktom. Prešli 3 dni, 5 dní, 7 dní a už som vedela, že sa neozvú, keď tu zrazu ako blesk z jasného neba na ôsmy deň zazvonil mobil a oznámili mi šťastnú novinu, že som predsa len ich kritériám vyhovela.
Potom sa začal boj. Na mail mi poslali všetky podklady k hradu, vyše sto strán historických faktov o rodoch, ktoré tam žili, o expozíciách, kuchyni a nakoniec hygiene. Keď som to uvidela, chytila som sa za hlavu, ako toto vôbec zvládnem, keď mi na naučenie dali týždeň a potom hajde sprevádzať. Hltala som stranu za stranou, niektoré informácie som prirodzene spracovala, iné som sa musela mechanicky nabifľovať. Kým som sa to učila v slovenčine bola to malina, no potom som došla na kameň úrazu. Anglický preklad bol hrozný a tak mi neostávalo nič iné, len sa vzchopiť a celé si to po svojom preložiť. Keďže v cudzom jazyku je všetko horšie ani to zapamätanie textu nebolo jednoduché. Musím povedať, že nad angličtinou som strávila asi najviac času.
Prišiel deň D. Prvý deň na hrade a ja som bola vyhúkana ako sova. Kolega, ktorý ma zaúčal bol príliš sebavedomý týpek s neskutočným rečovým prejavom. Žrala som každé jeho slovo, no neskôr sa ukázalo, že nepodával turistom celkom pravdivé informácie. Vďaka bohu, že som si spravila vlastný, sem tam vtipný výklad. Keďže sme mali všetci rovnaké poznatky nebolo jednoduché sa len tak odviazať a hovoriť niečo iné ako moji kolegovia, no z časti sa mi to predsa len podarilo.
Najväčším paradoxom bolo to, že som celý život neznášala dejepis a ako na just som sa stala lektorkov, sprievodkyňou, čo by mala mať široký záber vedomostí, čo sa dejín týka. Pravdou je, že ak ste si z hodín dejepisu zapamätali aspoň minimum, tak ste z toho vedeli vyťažiť maximum. Začiatky boli tvrdé. Na mojej prvej prehliadke som mala 5-tich turistov a všetci boli taký zlatí, že aj keď som sa náhodou zakoktala alebo som na niečo zabudla, respektíve v rýchlosti poplietla, pousmiali sa nad tým a milo ma nechali pokračovať. Bol to úžasný zážitok a práve vďaka nim som si uvedomila, že polovica ľudí na prehliadke nemá ani potuchy o čom to dočerta kecám. Prestala som si z toho robiť ťažkú hlavu a začala som sa tešiť na sezónu. Asi pri 30-tej prehliadke za mesiac som vedela celý text aj odzadu a teraz sa už len pristihnem ako automaticky niečo rozprávam a pritom si ani neuvodomujem, čo som to z úst vypustila a či som vôbec skloňovala. Stal sa zo mňa robot. Ale iba taký polovičný.
Prvý gigantický a masový zážitok sa odohral, keď bola na hrade akcia "Noc múzeí". Sprevádzala som na nočnej prehliadke a v skupine som mala popri palci 100 ľudí. Vystresovaná som bola neskutočne, pred začiatkom som hodila tyčku, keďže som mala žalúdok ako na vode, ale nakoniec všetko vypálilo tak ako malo a s pocitom spokojnosti som si o pol tretej ráno lýhala na gauč v hradnej kancelárii. Na druhý deň sme mali ďalšiu akciu. Prvú voľnú nedeľu v mesiaci, kedy má každy vstup na hrad zdarma. Vyzerala som ako vyriganá rezanka s tráviacimi ťažkosťami, teda nielen ja ale aj zbytok hradnej posádky a myslím, že keď sa tento deň skončil na svete neexistoval šťastnejší človek než som bola ja.
Druhý neuveriteľný zážitok nastal krátko na to. Na hrad prišla televízia Markíza a chceli spraviť niečo ako promo video k hradu, aby sme sa zviditeľnili a prilákali ešte viac návštevníkov. Chceli sme im teda ponúknuť čo najviac, aby ľudia videli, že na to máme a tak som sa zrazu ocitla v našej prezliekárni, kde ma namaľovali na bielo, navliekli na mňa posadrované oblečenie a na strednom nádvorí ma vystavili ako najväčšiu aktrakciu na svete. Znázorňovala som živú sochu a zhostila som sa role Krásnej Hedvigy o ktorej koluje jedna smutná a tragická legenda.
Počas nočných prehliadok, ktoré mimochodom stále prebiehajú každú sobotu v auguste so začiatkom o 20.30, som sa na pár minút stala aj ďalšími sochami. Vyskúšala som si všetky ženské postavy, chcela som aj mužské ale vraj mám na to príliš jemné črty tváre. Takže okrem Hedvigy som sa zmenila aj na Tatársku princeznú Šad, či pochabú Dorku. Okrem toho, že som mala možnosť sa nimi stať, som sa viac menej nechtiac, stala aj uvádzačkou a hlasom, ktorý tieto sochy opisoval. Myslím, že to mi išlo lepšie ako samotné prevteľovanie.
Z ničoho nič sa moje postavenie, pracovná pozícia zmenili a postúpila som o stupienok vyššie. Bola som vymenovaná za zodpovednú osobu, ktorá všetko riadi, preberá objednávky, odpisuje na maily a okrem iného sem tam zdrbe aj ostatných kolegov. Snažila som sa a aj sa naďalej snažím, byť čo najlepšou šéfkou, vytvárať domovskú a priateľskú klímu, aby ľudia chodili do práce s úsmevom a radosťou a nie zdeptaní, no nie vždy sa mi podarí správať sa milo. Niekedy nastanú chvíle, keď človek musí zvýšiť hlas a potom mám obrovské výčitky a ešte dva dni ma hryzie svedomie, že som to predsa len mohla povedať krajšie a jemnejšie. Potom si zase poviem, že občas musím aj pokričať, aby som si vybudovala prirodzenú autoritu a aby mi neskákali zamestnanci po hlave.
Medzi naj top zážitok patrí aj tak ten, keď sa mi ušlo sprevádzať Kanadského veľvyslanca, ruského politika a stretnúť sa naživo s manželmi Lajčákovými. Práve pri týchto osobnostiach sa ukázalo ako je to s ich správaním a úplne sa osvedčilo ľudové príslovie: "zabudol vôl, že teľaťom bol". Lajčákovci a pán veľvyslanec boli naozaj veľmi milí a nedávali najavo svoje vyššie postavenie. Dokonca na veľvyslancovi sa mi páčilo, že sa so mnou rozprával o bežných veciach ako so seberovným človekom, hoci som sa mu asi tisíckrát ospravedlňovala, že moja angličtina nestojí za veľa.
Pfúu za ten krátky čas sa toho na hrade udialo mnoho. Vlastne každý deň tam človek zažije úsmevné situácie na ktoré potom nevie dlho zabudnúť, no čas od času prídu aj chvíle, keď si pomyslím, že predsa len je ten slovenský národ nevďačný a vkuse budú Slováci hundrať, na niečo sa sťažovať a slová chvály vyslovia len zahraničný turisti, ktorí keby mohli tak by nám aj nohy vybozkávali.
Takisto som bola proti svojej vôli donútená sprevádzať s parkurovou skupinou Born to trick, so štyroma naozaj vymakanými a vydretými chalanmi, ktorí však robia to čo ich baví na špičkovej úrovni. Všetky baby z nich boli úplne mimo na čom som sa ja poriadne zabávala. A myslím, že aj chalani sa dobre bavili na mne, pretože som ich totálne ignorovala, až kým ma potom pár inteligentnými vetami nenalomili na kratučký rozhovor.
Btw na hrade nám spríjemňovali život aj tieto rozkošné malé potvorky, sysle pasienkové, ktoré žijú na dolnom nádvorí a sú zákonom chránené.
Leto plné zážitkov z hradu je pomaly za mnou, končí sa sezóna a s ňou asi aj kamarátstva, ktoré sme si stihli vytvoriť. Spomienky však ostávajú večné a fotografiami alebo videami si ich viem zas a znovu obnoviť, pripomenúť.
Tých, ktorí ste ešte nikdy neboli na Spišskom hrade srdečne pozývam na návštevu, určite neoľutujete. Veď predsa len je to miesto späté s mnohými príbehmi a bohatou históriou, ktorú sa oplatí vypočuť si v podaní našich šikovných sprievodcov.
Live in peace.
P.S.: chyby ako tvrdky si nevšímajte. :D
Komentáre
Zverejnenie komentára