Guns N´ Roses

     Dnes by som pokračovala a načala jeden z mojich tohtoročných výletov do zahraničia. Už odkedy som bola vo februári na koncerte Metallici, sme s priateľmi plánovali koncert najväčšej rockovej legendy spomedzi kapiel, legendárnych Guns N´ Roses! Nikto však nič neriešil, tak som si myslela, že plány opäť krachli, čo by sa nestalo po prvýkrát...

     Jedného pekného dňa sme však boli na oslave narodenín jedného môjho známeho, a keď som mu dogratulovala, zašepkal mi do ucha: "Tešíš sa na koncert? Kúpil som ti lístok." V prvom momente to bol pre mňa šok, zároveň som mu však bola vďačná a náramne sa potešila, a potom došiel opäť šok, keď som si uvedomila, že mi zase raz zaplatil vstupenku, ktorá nebola veľmi lacná. Hneď som sa ponúkla, že mu teda peniažky vrátim, no na moje veľké prekvapenie povedal, že netreba. Ako vždy nechali sme to tak a časom sa na to zabudlo. 

     Koncert kapely sa mal odohrať na letisku Letňany v Prahe 4. júla. Očakávala som, že tam nepôjdeme len na otočku, ale že tam pobudneme aspoň nejaké dva-tri dni. Celá partia sme si vybavili v práci dovolenku a spoločne na 8-miestnom aute sme vyrazili za dobrodrúžstvom. Niežeby to bolo také veľkolepé ako keď človek letí na mesiac, ale predsa len pre fanúšikov je to zážitok na celý život. 

     Vyrazili sme na cestu. Nápad ísť vlakom sme zamietli, pretože potom by sme neboli schopní prepravy a tak isto chlapi situáciu zhodnotili tak, že veď sú všade diaľnice na aute tam budeme oveľa rýchlejšie. Životný omyl. Prvé prekvapenie prišlo ešte na slovenskej diaľnici v úseku približne od Liptovského Mikuláša až po Ružomberok, keďže tam prebiehala oprava ciest a ich rozširovanie. Z domu sme takisto nevyrazili zavčasu, ale dali sme si načas, takže sme vyrážali zhruba o 10-tej doobeda. Koncert mal začať o siedmej, to sme mali fúru času a došlo aj k hrdinským slovám, že niekto z chlapov by tú trasu  za ten čas stihol aj dvakrát otočiť. Ďalší omyl. Prešli sme cez hranicu a po bočných cestičkách sme pokračovali až kým sme nenatrafili na výjazd na diaľnicu. Už v rádiu sme počuli ako hlásia, že v smere od Brna na Prahu sa tvoria menšie zápchy. Bolo to normálne, veď ktovie, kto každý sa na ten koncert zo Slovenska chystal. Keďže sme od nášho štartu nemali ešte žiadnu prestávku, niekto zo žien zahlásil, že či by sme sa nemohli aspoň na pár minút zastaviť a vycikať. Cikacia pauza = 5 minútová záležitosť. Na benzínke sme povyskakovali z auta a dobíjali sme sa na záchod ako zombíci, ktorí túžia po čerstvom mozočku. Keď sme sa vrátili, auto bolo odtiahnuté za pumpou a ako sa tak obhliadame zrazu sa pred nami zjavila budova McDonaldu. Neznášam McDonald a v duchu som sa len tíško modlila, aby sme tam nezakotvili. Ani neviem ako zrazu som sa ocitla pri tabuľke s ich ponukou "jedál" a aby som neuškodila príliš svojmu telu, rozhodla som sa pre menšie zlo, čo bol v tomto prípade chicken salad. Ako sa neskôr ukázalo, ani toto nebola tá najlepšia voľba a  moje črevá mi to dali aj patrične pocítiť. 

     Konečne sme sa opäť pohli z miesta, avšak nedošli sme ďaleko pretože ani nie po 10 minútach rýchlej, v tomto prípade rozjazdovej jazdy, sme sa dostali do spomínanej kolóny, ktorá sa za ten čas dosť rapídne zväčšila a v rádiu hlásili, že si tam postojíme možno aj nejaké 2 hodinky. Fasa. Stáli sme už asi hodinku, keď sme sa rozhodli, že si spravíme v aute žúrku. Pustili sme na plné pecky Slobodnú Európu, pootvárali sme na oboch stranách posúvne dvere a spokojne si vyložili nohy na operadlá. Chillik. Aj hľa svetlo sveta zrazu sme sa ocitli pred zjazdom z diaľnice smerom na nejakú bohom zabudnutú dedinku. Jediná výhoda obišli sme celú tú nekonečnú kolónu a hoci sme nenapredovali šialene rýchlym tempom, bolo to lepšie ako stáť a pohybovať sa asi tak o 2m za 10 minút. 

     Začínala mierna panika. Koncert začínal o siedmej a na GPS nám ukazovalo čas príchodu o 19.30. Celé zle. Všetci sme zosmutneli, že ich teda asi nestihneme od začiatku. Jeden týpek, čo bol s nami už však mal skúsenosť s ich koncertami a vravel, že Axl Rose nezačne hrať skôr ako o ôsmej-pol deviatej večer. To nás trošku ukľudnilo. Na ďalšej benzínke sme sa prezliekli do čiernych a dosť drsných vecí, aby sme zapadali do davu, keďže normálne vyzeráme všetci príliš seriózne na takýto úlet. O 19.10 sme zaparkovali auto na nejakom Pražskom sídlisku a dúfali sme, že tam v hlbokej noci, po pár pohárikoch aj trafíme. Jedna polka z nás sa rozhodla ísť na letisko metrom a tá druhá, trochu chytrejšia, zase taxíkom. Keď sme vystupovali z taxíka už neďaleko sme počuli hrať pesničku Welcome to the jungle a veľmi sme sa potešili, pretože týmto songom vraj otvárali každý svoj koncert. Omyl. SBS-kári nás pred vstupom očekovali, či náhodou nie sme nejakí delikventi a keď sme konečne stáli za zábranami v centre areálu pripadalo nám to ako sen. Až dokým sme nestretli prvého známeho človeka, ktorý nás schladil vraj je to už asi 5-ta pesnička v poradí, ale že ich ešte budú hrať neúrekom, nech nezúfame. 

     Dali sme si dvojitú vodku s redbullom na posilnenie dobrej nálady a rozpumpovanie srdca na tú rockovú smršť z ktorej sa ešte nasledujúce dva dni budeme všetci spamätávať. Ako som tak na veľkoplošnej obrazovke sledovala hudobníkov, trošku sa im bil obraz so zvukom. Buď im meškali a zamŕzali kameri alebo Axl spieval na playback. Trošku som ostala sklamaná. Asi tak okolo pol 10 večer mi to až také katastrofálne nepripadalo a dosť sme sa všetci odviazali. Popritom sme sa smiali z náhodných týpkov, ktorí okolo nás prechádzali a najviac asi z troch chlapov, čo stáli rovno pred nami. Traja urastení, trochu viacej pri sebe, s dlhými vlasmi aj bradami a tetovaniami po celom tele, značne podnapití sa začali k sebe túliť a obíjmať sa ako tri ľadové medvede. Ďalšími, ktorích sme si podali boli taký dvaja chalani približne v mojom veku, ktorí sa natriasali a bavili tak, akokeby si pomýlili koncerty. Zjavne sa chceli ocitnúť na koncerte Beatles, ktorý však o jedno storočie prepásli. Na záver koncertu púšťali krásny ohňostroj, no a kým všetci nadšenci vypratali priestor, my sme ako primrznutí zostali stáť v kruhu a rozprávali sme sa o témach, ktoré boli na to, že sme mali čo-to v sebe, dosť vážne. Koncert trval 3 hodiny a musím uznať, že podali naozaj obdivuhodný výkon na ich vek. Na naše prekvapenie sme trafili aj k autu, nechali sme sa unášať davom. A taktiež bezpečne sme našli aj naše ubytko, ktoré sa nachádzalo kúsok od Orloja. 

     Na druhý deň sme štandardne  pobehali pamiatky, zaplatili sme si turisticko-vyhliadkovú jazdu autobusom HOP ON, HOP OFF, ktorú som z polovice prespala, takže ktovie kto každý má dnes vo svojom mobile fotku neznámej turistky, ktorej z úst tečú sliny. 

     Fajn výlet s fajn ľuďmi. Kľudne by som si to zopakovala. Všeobecne však musím uznať, že tento môj 18-sty rok života bol doposiaľ môj najlepší a v kútiku duše dúfam, že takýchto ako bol tento, bude aj viac. Zajtra otočím list a k môjmu aktuálnemu veku si prirátam ďalší, ktorý bude posledný s koncovkou -násť. Starnem a posúvam sa ďalej. Som rada, že sa nedá vrátiť späť v čase naspäť do minulosti. To by bola asi tá najosudovejšia chyba, akú by som kedy urobila...

     Happy birthday to everyone who was born at the same day! :) 

     P.S.: fotky z tejto akcie existujú, ale rozhodne nie sú na zverejnenie. :D Ak by však niekto z vás chcel vidieť kúsok z tohto koncertu kliknite na odkaz: https://www.youtube.com/watch?v=8vIoziAMaYM