Vojak

      Ahojte! :)

     Tento týždeň sa odohral pre kresťanov veľký sviatok - Popolcová streda, ktorá odštartovala 40-dňový pôst. Počas tohto pôstu by sme sa mali všetci niečoho zrieknuť, či už materiálnych vecí, ale najmä užívania internetových stránok, či sledovania televízie. Prvýkrát v mojom živote som sa rozhodla držať pôst aj ja. Nie som závislá na užívaní Facebooku a tak som si povedala, že keď naň chodím len raz do dňa, tak prečo si ho rovno nezrušiť? Deaktivovala som si účet, ale len na určitú dobu, neskôr sa tam môžem opäť vrátiť. Z mobilu som si úplne vymazala aplikáciu Messenger a môžem hrdo prehlásiť, že ani jedno, ani druhé mi vôbec nechýba. Odrazu mám nejako viacej času na všetky ostatné veci a zaujímavé je, že ani neustále vypisovanie si s priateľmi mi nechýba. Ak niečo chcem, mám predsa mobil a stále im môžem zavolať. Rovnako tak aj oni mne. 

     V piatok som bola spolu s mojimi kamarátkami v kine na Oscarový film Manchester by the sea (Miesto pri mori). Žánrovo je to dráma. Vďaka tomuto filmu som si zase raz uvedomila, aké obrovské šťastie mám v živote. Že som zdravá, že mám kompletnú rodinu, že sa mi darí, že nemáme núdzu o bývanie, ani o nič iné. Každý takýto hodnotný film vo mne zanechá stopu a s určitosťou viem, že na tento film tak skoro nezabudnem. https://www.youtube.com/watch?v=6FZtpCiSr30

Rozhodne si ho pozrite, tie dve hodiny vášho života určite nebudete nikdy ľutovať. 

     "...Spoločne budeme bojovať za lepšiu a rozvinutejšiu Nemeckú ríšu, za slobodu, za rovnosť na celom svete, za lepšie zajtrajšky!" Z rádia sa ozýval hlas nášho vodcu, najznámejšieho politika všetkých čias. Jeho strana práve vyhrala voľby a on mal slávnostný prejav na najväčšom námestí v Berlíne. Nedopočúval som ho. Sestra vletela do izby ako fúria a šmahom ruky vypla rádio. Neznáša vládu. Neznáša Jeho. Neznáša vojnu a násilie, do ktorého nás tlačil. Hovorí akí sme všetci zaslepení, trasieme sa strachom a poslušne konáme ako nám káže. Považuje sa za odporkyňu terajšieho režimu. Vraj by bola schopná vlastizrady, pridať sa do štrajku, vzbúriť sa vladárom aj keby ju to malo stáť život. Mám ju rád zato, aká je odlišná, odvážna a nebojácna. Moja staršia sestra...

     Vešala som prádlo na šnúru v záhrade. Okná na dome boli pootvárané. Múry sú vlhké, tak sušíme. Z okna bratovej izby ku mne doliehal zvuk rádia. Akýsi prejav. Nazlostila som sa. Takéto drísty nemienim počúvať! Akoby ľuďom nestačila jedna vojna, ktorá utíchla nedávno a matka Zem sa z nej stále spamätáva, zratúva straty na životoch a už sa hrnú do druhej. Masívnejšej, tvrdšej, krvavejšej. Nech sa všetci navzájom vyzabíjajú. Blázni! Brat je vojnou posadnutý. Už ako malý chlapec vravieval, že pôjde bojovať rovnako ako jeho dedo a tatko. I on bude hrdina, ktorý sa zapíše do dejín ľudstva. Ani nevie ako sa mýli. Nebyť vojny, stále by sme mali pri sebe hlavu rodiny. Nebyť nej, nemuseli sme živoriť, mama nemusela pracovať od svitu do mrku. Zlatá to žena, aj modré z neba by nám zniesla keby mohla. A on nevďačník nevďačný, jediný syn, narukuje na vojnu a mame, aby zostali len oči pre plač. 

     Nedávno som si vykračoval ulicou, zbadal som, že v bráne jedného domu stoja vojaci a oslovujú, verbujú chlapcov ako som ja do vojny. Pristavil som sa pri nich. Pozorne som počúval a snažil sa zapamätať si čo najviac informácii. Nikomu z nás nedali čas na rozmyslenie. Boli len dve možnosti: 1. buď ste za zapísali sám a dobrovoľne alebo po 2. aj keď ste sa nezapísali, nátlakom a vyhrážkami docielili, čo chceli. V rodine som bol jediný chlap a tak mi pripadalo prirodzené zapísať sa a chrániť životy mojej mamy a sestry. Cítil som, že som to dlžný otcovi za všetko čo pre nás urobil. Poslali ma domov rozlúčiť sa a pobaliť si najnutnejšie veci. Celé sa to zomlelo tak rýchlo. Pamätám si len ako mama plakala, bozkávala ma, ako mi dala krížik na čelo a prisahala, že sa za mňa bude modliť vo dne v noci. Sestra na mňa ani nepozrela. Neveriacky krútila hlavou a odpľula si rovno predo mňa. Nasadám na korbu vojenského auta a poslednýkrát mávam rodine stojacej v prachovom opare. 

     Musela som sa správať ako bezcitná beštia. Nemohol predsa vidieť ako ma jeho rozhodnutie zasiahlo, nemohla som plakať. Nie pred ním. Musela som byť silná kvôli mame. Prichádzali kruté časy. Nechcela som myslieť na najhoršie a privolávať nešťastie, no nejako som tušila, že dnes vidím môjho malého bračeka poslednýkrát. Už nikdy sa s ním nebudem smiať na trápnych vtipoch, už nikdy mu nebudem strihať vlasy, už nikdy mi nezapne šaty, či donesie v nedeľu kytičku poľných kvetov. Nikdy...

     Dovliekli nás do výcvikového tábora. Stáli sme v rade vedľa seba s rukami nastavenými, akoby sme čakali na zázrak. Všetci sme dostali novú uniformu, prilbu, čižmy a zbraň. Po štvoriciach nás rozdelili do stanov, vraj prekročili kapacitu, preto musíme spať vonku. Večer v kúpeľni nám rad radom ostrihali vlasy na ježka. Na druhý deň ráno sa začal výcvik. Myslel som si, že to bude nejaký trenažér, že pušky, delá, samopale, granáty budú vybuchovať len tak na oko a nie naozaj! Len v ten deň polovica z nás utrpela vážne zranenia. Od neprestajných výbuchov mi hučalo v hlave. Čakal som, že sa konečne po týždni stretneme so samým Fuhrerom, že nám rozdá rozkazy, motivuje nás a konkrétnejšie vysvetlí, prečo ideme položiť životy za vlasť. Nič také sa nikdy neudialo. Boli sme pre nich len cvičené opice, ktoré na počkanie plnia rozkazy a zababrú si namiesto nich, vyššej kasty, ruky od krvy nevinných ľudí. 

     Až teraz som pomaly začínal chápať slová mojej sestry a odpor, ktorý sa jej zračil v tvári. Je to fraška, podvrh! Vedú nás na istú smrť. Nič ako vznešené pohnútky v celej akcii nikdy neexistovali. Všetko sa to dialo len preto, že niekto túžil mať moc, túžil vládnuť svetu. Už som vedel, že Fuhrer to nemá v hlave v poriadku, bol to psychopat, maniak, ktorý by pre pár frankov zabil aj vlastnú matku. Myslel si, že je Všemohúci a Árijská rasa z ktorej pochádzal je tá najčistejšia, ideálna, vyvolená! Zaplavila ma bezmocnosť.

     Keď nám po čase vraveli, že ideme bojovať na Východný front, nebránil som sa. Vyčistil som si myseľ, odbúral strach. Pred očami som mal tvár otca. Stáli sme v kríkoch na bitevnom poli. Pred sebou som videl nespočetné množstvo tiel popadaných na zemi, kúpajúcich sa v kalužiach vlastnej krvi. Prišlo mi nevoľno pri predstave, že o pár minút budem musieť po nich šliapať a možno, keď bude po všetkom budem ďalšou mŕtvolou v zbierke. 

     Kapitán dal povel a my, masa vojakov, sme sa rozbehli ako jeden človek v ústrety smrti. Kričal som, nespúšťal prst z kohútika na samopale. Vraždil som chlapcov mladších ako ja, mojich rovesníkov, no i starších pánov, čo by mi mohli byť otcom. Zabíjal som nevinných, dobrých ľudí, ktorí by mi mohli byť priateľmi. Odtiaľto niet úniku. Nechcel som byť vrahom. Zložil som zbraň. Naďalej som utekal pomedzi mužov a zrazu mi telom presvišťala nejedna guľka. Padol som do spoločného hrobu. Spolu so mnou umreli aj moje ideály v lepší svet...

     Školákom prajem krásny prázdninový týždeň. Užite si leňošenie, slastné nič nerobenie, zresetujte, aby ste potom opäť nabehli plní energie do víru učenia. A vám pracujúcim, pevné nervy do ďalšieho týždňa. :)