Životom zlomení...

     Démoni sa v ten večer Nore zjavili prvýkrát po pol roku. Nechápala prečo, čo bol ten spúšťač. Priala si, aby sa to viac nezopakovalo. Ale vedela, že keď sa raz objavia nenechajú ju len tak ľahko na pokoji. Prešlo pár dní odkedy sa naposledy videla s Rudom. Jej kamoši zisťovali prečo tak skoro zmizla z párty. Uhrala to na bolesť hlavy. Ďalší z jej neduhov, o ktorom už všetci vedeli. Migréna. V duchu sa usmiala. Niekedy sú všetky tie jej diagnózy aj na niečo dobré. Má opodstatnenú výhovorku, keď sa jej niekam nechce, a nikomu nemusí nič vysvetľovať ani dokazovať, dokonca ani sa ospravedlňovať, veď človek si svoje nedostatky nevyberá. Keby si ich mohla vybrať rozhodne by pritvrdila, aby neobťažovala všetkých tých dobrákov svojou prítomnosťou, aby sa konečne mohli nadýchnuť čistého, neskazeného vzduchu, aby uvoľnili slučky, ktoré im uviazala okolo krku, tým keď ich nazvala svojou rodinou, či priateľmi.

     Koncom týždňa bola opäť unavená zo života. Aby toho nebolo málo, doma sa nakazila nejakou pliagou od svojej sestry. Zašla k lekárke a tá jej naordinovala antibiotiká. Výrazne jej naznačila, že na tie sa nesmie užívať alkohol. Nora vedela, že kým sa bude držať bokom od všetkých tých, ktorí ju podľa jej rodičov kazili, bude v pohode. Najhoršie je odolať pokušeniu a v tom je ona slaboch. Jeden večer sa vrátila na smrť uťahaná zo školy. Vytiahla z tašky dva suché rožky a šunkovú nátierku a s chuťou sa pustila do svojej skromnej večere. Kým jedla zapla si Facebook. Spolužiaci niečo riešili v spoločnej skupine. Myslela si, že pôjde o niečo vážne, týkajúce sa ich štúdia, avšak keď si prečítala všetky správy zmohla sa len na neveriacke pokrútenie hlavou. Rudo, bol totiž na jej poschodí, na opačnej strane chodby, u jej spolužiaka na izbe a zvolával všetky dobré duše, ktorou ona rozhodne nebola, aby sa pripojili, lebo oslavujú vo veľkom štýle. Rýpla si doňho.

-Sa ti dobre pozýva, keď to nie je tvoja izba.

-Som rád, že si sa ozvala práve ty. Kde bývaš? Rýchlo príď k nám. 

     A poslal jej odfotenú fľašku plnú Jägermajstra. Na oplátku mu teda poslala fotku svojej skromnej večere. 

     Neprešlo ani pár sekúnd a poslal jej žiadosť o priateľstvo. Tajne v tento moment dúfala odkedy sa spoznali. Klikla na tlačidlo potvrdiť. Hneď jej vyskočila správa.

-Nežartujem, tak makaj. Naozaj ťa čakáme. 

-A kto tam je?

-Všetkých poznáš. Veľa ľudí nebudem ti to tu vypisovať. Už ideš?

-Nie ešte stále jem.

-Bože to jak dlho žereš ten rožok. Už ho konečne dopuč a príď.

-Ja nežeriem, ja papkám. A labužnícky vychutnávam. Môžu prísť aj moje spolubývajúce? (Samozrejme hanbila sa tam ísť sama. Mohlo by to vyzerať, že po ňom ide alebo naopak, že jej ide len o to ožrať sa zadarmo.)

-Jop nech prídu. Čím viac nás bude, tým lepšie.

     Táto odpoveď ju potešila. Hneď ich začala zdvíhať z postele a po domácky oblečené v tepláčkoch sa vydali na koniec chodby. Keď chalani otvorili dvere, Nora vybuchla do hurónskeho smiechu. Vraj "skvelá párty". Bol tam až Rudo, Aďo a jeho dvaja spolubývajúci a prehrávali si songy z Youtubu. Všetkých pozoznamovala a myslela, že si sadne k Rudovi, ale bol akýsi divný, nervózny či čo, tak si doistoty sadla na druhú posteľ. Typický chalani. Nemali poháriky a tak pili všetci z jednej fľaše. Ako jedna veľká (ne)šťastná rodina. Zo začiatku bola celá situácia veľmi trápna, ale keď v hlavách zaúčinkoval alkohol (Nore obzvlášť udrelo, nedodržala totiž lekárkin príkaz týkajúci sa omamných látok), zábava sa rozprúdila. Smiali sa, hlasno spievali ich obľúbené piesne, keďže hrali na želanie, vrieskali po sebe ako opice, ktoré sa nestihli adaptovať v novom, pre nich neprirodzenom prostredí, ZOO. Väčšina z nich boli fajčiari, no a tak najväčším prekvapením večera bolo to, keď ich Aďo pozval na cigu a nemuseli zísť až dole pred intrák, ale odhrnul záves a všetkým sa až ústa otvorili od údivu, že páni si teda žijú na vysokej nohe, keď majú aj vlastný balkón. 

     Pri cigaretke sa dá najlepšie porozprávať. Nefajčiari o tomto čare nemajú ani potuchy. Človek si tam môže vyliať svoje srdce a vie, že bratia v hmlovej zbroji ho nebonznú a nezradia. Podobne to bolo aj túto noc. Nora zistila odkiaľ Rudo pochádza, čo to o jeho fóbiách, životnom štýle a o zakázaných látkach, ktoré sú jeho neoddeliteľnou súčasťou. Už pochopila, prečo bol celý večer taký nervózny. Bola vo zvláštnom vytržení. Ešte nikdy sa nestretla s drogovo závislým človekom, ktorý navyše ani nevyzeral na to, že každý deň na niečom fičí. Vedela, že tancuje na tenkom ľade, ktorý sa môže hocikedy zlomiť. Fascinoval ju ešte viac. Tak ako sa hrdinsky celý večer držala mimo neho, ako nenadväzovala očný kontakt, vyhýbala sa konverzácii s ním, po tomto zistení akoby sa karta obrátila. Prisadol si k nej. Začal ju štekliť. Fotil ju vtedy, keď sa naň nedívala. Uťahoval si z toho ako smiešne rozprávala historky z jej detstva. Nora ani nevie ako a zrazu sedeli veľmi blízko seba, držal ju za ruku. Položila mu hlavu na rameno a len tam tak nehybne odpočívali. 

     Zrazu jej ktosi luskol pred očami. Myslela si, že to bol sen. Na jej prekvapenie to boli len jej spolubývajúce, ktoré už odchádzali preč. Chcela ísť s nimi, veď predsa tam nezostane sama so štyroma chlapcami. "Elegantne" sa zodvihla na odchod. Pred dverami ju Rudo dobehol, že či s ním nepôjde na cigaretku dole. Nemala bundu a vonku bola strašná kosa. Vošiel do izby, opäť na chodbu a v ruke držal teplú mikinu pre ňu. V papučkách zišli dole. Ako tam stáli, veľa toho nenahovorili. Nora od zimy začala drkotať zubami, celou ňou triaslo. Objal ju a v jeho náručí trochu pookriala. Táto ich chvíľka netrvala dlho. Možno päť minút a potom sa rýchlo ukryli dovnútra. On sa ešte vracal na izbu ku chalanom a ona už cítila teplo svojej postele. Nadišiel čas rozlúčenia sa. Chcela, aby ju pobozkal, no nič preto nespravila. 

-"Ďakujem za pekný večer. Óóó a aby som nezabudla, tvoja mikina."

     Otočila sa mu chrbtom, pripravená na odchod. Potiahol ju za ruku a stiahol k sebe. Ich pery sa konečne spojili. To o čom tak dlho snívala sa stalo skutočnosťou. Pritisla sa k nemu bližšie. Cítila sa ako jedna z princezien z Disneyho rozprávok, akoby konečne našla svoj happy end. Keď sa odtiahli usmiala sa naňho, on len pokrútil hlavou. 

-"Nechápem ako sa ti môžem páčiť. Uvedomuješ si, že ja som ten zlý, ten ktorého sa ľudia boja, ten čo nemá priateľov, vlk samotár. Nora, ja som závislý a lepšie to už so mnou nebude. Zlyháva mi pečeň o pol roka umriem. Čakám na chvíľu kedy sa predávkujem. A ty, pozri sa na seba. Pekné, milé, navyše múdre dievča, ktoré je stvorené pre iného chlapca, takého fešáka z bohatej rodiny, ktorý ti nikdy neublíži a s ktorým nebudeš mať strach."

     Pohladila ho po líci. 

- "Je mi jedno čo si o sebe myslíš. Ja viem, že taký nie si. Nebojím sa ťa a ani nikdy nebudem. Nestarám sa o reči druhých ľudí. Vďaka, že si mi povedal to o tvojej smrti, aspoň viem ako na tom som. No a to ako ma vnímaš je len môj obal. Pod povrchom sa nachádza niekto iný, skazená duša. Máme toho spoločného viac ako si myslíš..." 

     Zrejme ho jej slová nakopli. Oprel ju o stenu a jeden druhému v náručí strávili ďalšiu hodinu. Ich zlomené duše sa spojili v jednu, splynuli v rovnakom šialenstve. Keď sa rozlúčili, Nora nemohla zabudnúť na jeho pohľad. Pohľad, ktorý jej prepaľoval dušu, pohľad v ktorom sa zrkadlilo toľko emócií. Kým zaspala premýšľala o ňom. Čo by asi povedali jej rodičia keby ho priviedla domov. Počkať, veď my spolu nechodíme a ani nebudeme. Premýšľala, či sa na druhý deň ráno niečo zmení. Či sa k nej prizná alebo sa budú v škole ignorovať ako doteraz. Nikto okrem nich nevedel, čo sa túto noc odohralo. A takto v tajnosti, to chceli obaja udržať čo najdlhšie...