Večne slobodná
Ahojte! :)
Verím, že ste prežili rovnako krásny víkend ako ja. Počasie nám prialo a dnes tak nádherne svietilo slniečko, že sme spolu s mojou rodinkou vybehli na bežky. Dve a pol hodiny a prejdených zhruba 10 kilometrov, skoro celá trasa do kopca. Keď zajtra vstanem a nebudem mať svalovu únavu bude to asi taký malý zázrak.
Teraz už len dať si teplú sprchu, vyložiť nohy a oddychovať, bez premýšľania. A vy snáď budete rovnako uvoľnení pri čítaní dnešného príbehu. :) Síce vopred vám môžem prezradiť, že neskončí šťastne. Život predsa nie je prechádzka ružovým sadom...
Začula som klopanie. Jedno. Druhé. Tretie. Dvere sa s rachotom roztvorili a pravé krídlo sa vylomilo z pántov. Pomaly som otvorila jedno oko zlepené karpinami pripravená vybehnúť na toho bezočivca. Kto si, že sa opovažuješ zobudiť kňažnú?! Keď som zbadala siluetu muža osvetlenú žiarou vychádzajúceho slnka, stojaceho v dokorán otvorených dverách, hnev sa pominul a vystriedal ho strach. Srdce bilo v hrudi ako o závod hlasnejšie než tisíc kostolných zvonov zvolávajúcich malomeštiakov na raňajšiu omšu. Bandita. Tu na mojom panstve. Zahalený od hlavy po päty v starých handrách. Podišiel ku mne. Voňal ako týždeň staré zvratky, ktoré nemá kto umyť na toaletách v najlacnejšom mestskom pajzli. Keď na mňa dýchol myslela som, že odpadnem. Akoby ste zmiešali puch zhnitých ponožiek s mŕtvolou potkana nájdenou pri kontajneri v tmavej uličke.
Nestihla som ani len zapišťať, ústa mi previazal halenkou, ruky, nohy povrazom, prevesil si ma cez plece a hybaj so mnou do sveta. Nik ma neratoval, chudinku. Ako sa mohol dopustiť tak ohavného činu, uniesť kňažnú priamo z jej postele, odetú sporo v nočnej košeli. Nehoráznosť! Keby ma videl niekto z dvora dokonca života by sa mi posmievali.
Vysadol na koňa a odcválal so mnou kade ľahšie. Priznávam sa, som slabá obeť. Ah ja hlúpa, ani špeh by zo mňa byť nemohol! Zaspala som. Prebudila som sa v nejakom hostinci. Rozviazaná. Na diváne som si našla odkaz: "Pozri sa do šatníka. Nájdeš tam šaty milosťpani.". Pché. Vraj milosťpani! Obliekla som sa, upravila v kúpeľni a pomaly vyšla z izby. Všade dookola samý hluk a vrava cudzích ľudí. Zišla som dole do baru a sadla si rovno k pultu. Vypýtala som si koňak. My dámy na úrovni si potrpíme na kvalitný koňak. Úchytkom oka som zbadala ako sa tanečným krokom ku mne blížil mladý muž so širokým úsmevom na tvári.
"V skutku musím uznať, že takú krásnu a pohľadnú devu ako ste vy, som jakživ nevidel. Zatancujete si?" Pomyslela som si: "Je to obyčajný buran, neokrôchanec bez spôsobov a štipky vzdelania", no súhlasila som. Zvedavosť zvíťazila nad rozumom.
Tancovali sme, smiali sme sa, dokonca sa aj rozprávali. O ničom konkrétnom, len tak sme sa vzájomne doberali. Zrazu sa spýtal: "Odkiaľ si? Kde bývaš? Srdce mi z teba bije tak divoko až mám pocit, že mi o chvíľu pukne.".
"Bývam neďaleko pod Svetelným mostom v skromnom príbytku vytvorenom z kartónovej krabice, obkolesená zvieratkami a prírodou..." Zasmial sa môjmu chabému vtipu.
Stáli sme pred hostincom, obkľučení čiernočiernou tmou a hmlou, ktorá zachádzala človeku až pod kožu. Naklonil sa ku mne a zrazu som sa nevedela zbaviť pocitu, že mi je odniekiaľ známy. Oči. Tie ho prezradili. Mal rovnaké hnedé oči s malými čiernymi fliačikmi po okrajoch a hravým odleskom presne ako ten bandita dnes ráno. Bol však čistejší a lepšie oblečený ako on. Zavrel oči, našpúlil pery v nádeji, že dostane výslužku za dnešný večer. Bola som premrznutá do špiku kostí, zľaknutá až hrôza, no hlavne zmätená z celej tejto bizarnej situácie. Rozbehla som sa do tmavej noci, skrz redší les, ktorý bol neďaleko. Oči mi zaliali slzy. Čo to má celé znamenať? Kto na mňa ušil takúto búdu? Ako ma mohol uniesť a teraz sa pretvarovať, že v ňom voči mne vzplanul akýsi cit?
Bežala som ako zmyslov zbavená, neschopná racionálneho uvažovania. Prenasledoval ma. Kričal na mňa: "Stojte! Už ani krok!" Skoro ma dobehol, keď som vybehla z lesa rovno pod kolesá rozbehnutého vlaku...
Verím, že ste prežili rovnako krásny víkend ako ja. Počasie nám prialo a dnes tak nádherne svietilo slniečko, že sme spolu s mojou rodinkou vybehli na bežky. Dve a pol hodiny a prejdených zhruba 10 kilometrov, skoro celá trasa do kopca. Keď zajtra vstanem a nebudem mať svalovu únavu bude to asi taký malý zázrak.
Teraz už len dať si teplú sprchu, vyložiť nohy a oddychovať, bez premýšľania. A vy snáď budete rovnako uvoľnení pri čítaní dnešného príbehu. :) Síce vopred vám môžem prezradiť, že neskončí šťastne. Život predsa nie je prechádzka ružovým sadom...
Začula som klopanie. Jedno. Druhé. Tretie. Dvere sa s rachotom roztvorili a pravé krídlo sa vylomilo z pántov. Pomaly som otvorila jedno oko zlepené karpinami pripravená vybehnúť na toho bezočivca. Kto si, že sa opovažuješ zobudiť kňažnú?! Keď som zbadala siluetu muža osvetlenú žiarou vychádzajúceho slnka, stojaceho v dokorán otvorených dverách, hnev sa pominul a vystriedal ho strach. Srdce bilo v hrudi ako o závod hlasnejšie než tisíc kostolných zvonov zvolávajúcich malomeštiakov na raňajšiu omšu. Bandita. Tu na mojom panstve. Zahalený od hlavy po päty v starých handrách. Podišiel ku mne. Voňal ako týždeň staré zvratky, ktoré nemá kto umyť na toaletách v najlacnejšom mestskom pajzli. Keď na mňa dýchol myslela som, že odpadnem. Akoby ste zmiešali puch zhnitých ponožiek s mŕtvolou potkana nájdenou pri kontajneri v tmavej uličke.
Nestihla som ani len zapišťať, ústa mi previazal halenkou, ruky, nohy povrazom, prevesil si ma cez plece a hybaj so mnou do sveta. Nik ma neratoval, chudinku. Ako sa mohol dopustiť tak ohavného činu, uniesť kňažnú priamo z jej postele, odetú sporo v nočnej košeli. Nehoráznosť! Keby ma videl niekto z dvora dokonca života by sa mi posmievali.
Vysadol na koňa a odcválal so mnou kade ľahšie. Priznávam sa, som slabá obeť. Ah ja hlúpa, ani špeh by zo mňa byť nemohol! Zaspala som. Prebudila som sa v nejakom hostinci. Rozviazaná. Na diváne som si našla odkaz: "Pozri sa do šatníka. Nájdeš tam šaty milosťpani.". Pché. Vraj milosťpani! Obliekla som sa, upravila v kúpeľni a pomaly vyšla z izby. Všade dookola samý hluk a vrava cudzích ľudí. Zišla som dole do baru a sadla si rovno k pultu. Vypýtala som si koňak. My dámy na úrovni si potrpíme na kvalitný koňak. Úchytkom oka som zbadala ako sa tanečným krokom ku mne blížil mladý muž so širokým úsmevom na tvári.
"V skutku musím uznať, že takú krásnu a pohľadnú devu ako ste vy, som jakživ nevidel. Zatancujete si?" Pomyslela som si: "Je to obyčajný buran, neokrôchanec bez spôsobov a štipky vzdelania", no súhlasila som. Zvedavosť zvíťazila nad rozumom.
Tancovali sme, smiali sme sa, dokonca sa aj rozprávali. O ničom konkrétnom, len tak sme sa vzájomne doberali. Zrazu sa spýtal: "Odkiaľ si? Kde bývaš? Srdce mi z teba bije tak divoko až mám pocit, že mi o chvíľu pukne.".
"Bývam neďaleko pod Svetelným mostom v skromnom príbytku vytvorenom z kartónovej krabice, obkolesená zvieratkami a prírodou..." Zasmial sa môjmu chabému vtipu.
Stáli sme pred hostincom, obkľučení čiernočiernou tmou a hmlou, ktorá zachádzala človeku až pod kožu. Naklonil sa ku mne a zrazu som sa nevedela zbaviť pocitu, že mi je odniekiaľ známy. Oči. Tie ho prezradili. Mal rovnaké hnedé oči s malými čiernymi fliačikmi po okrajoch a hravým odleskom presne ako ten bandita dnes ráno. Bol však čistejší a lepšie oblečený ako on. Zavrel oči, našpúlil pery v nádeji, že dostane výslužku za dnešný večer. Bola som premrznutá do špiku kostí, zľaknutá až hrôza, no hlavne zmätená z celej tejto bizarnej situácie. Rozbehla som sa do tmavej noci, skrz redší les, ktorý bol neďaleko. Oči mi zaliali slzy. Čo to má celé znamenať? Kto na mňa ušil takúto búdu? Ako ma mohol uniesť a teraz sa pretvarovať, že v ňom voči mne vzplanul akýsi cit?
Bežala som ako zmyslov zbavená, neschopná racionálneho uvažovania. Prenasledoval ma. Kričal na mňa: "Stojte! Už ani krok!" Skoro ma dobehol, keď som vybehla z lesa rovno pod kolesá rozbehnutého vlaku...
Komentáre
Zverejnenie komentára