Medzinárodný deň spomienky na obete holokaustu
Ahojte,
pôvodne mal byť tento článok zverejnený už v piatok 27.1., presne v deň spomienky, no žiaľ kvôli nedostatku voľného času som sa k tomu nedostala ani celý víkend. Už som si aj myslela, že je to neaktuálne a že ste sa o tejto téme dosť napočúvali z iných médií a preto som premýšľala o neuverejnení článku, no moja tvrdohlavosť nakoniec zvíťazila nad samotnými úvahami a tak sa aj ja dobrovoľne hádžem do jedného vreca so spomínanými médiami.
Svet si v tento deň (27.1.2017) pripomínal utrpenie šiestich miliónov Židov, ktorí boli obeťami holokaustu počas druhej svetovej vojny. Vyhlásilo ho Valné zhromaždenia OSN 1. novembra 2005 na počesť oslobodenia najväčšieho nacistického vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau (Osvienčim) v roku 1945. Pamiatka na tento deň slúži ako poučenie z tejto tragédie, ktorá sa nikdy nesmie zopakovať.
Slovo holokaust pochádza z gréckeho slova holo, čo znamená celý a kaustos – spáliť. Tento výraz sa najužšie spája s úmyselným pokusom vyhladiť židovskú rasu v Európe v rokoch 1941 až 1945. Ústredným znakom svetonázoru nemeckého diktátora Adolfa Hitlera bol údajný boj medzi Nemeckom ako jediným štátom schopným zachrániť európsku civilizáciu a medzinárodným židovským sprisahaním, ktoré rozvrátilo a ovládlo svet. Hitler pochytil tieto názory od populárneho antisemitizmu tých čias, ktorý videl Židov ako parazitických kapitalistov a revolučných boľševikov. Každopádne Hitler chápal Židov ako zlo, nezmieriteľných nepriateľov Nemecka, ktorých treba vyhnať z krajiny. Holokaust však okrem Židov zasiahol aj príslušníkov niektorých slovanských národov, hlavne Poliakov, Bielorusov, Ukrajincov, Rusov, či obyvateľov Juhoslávie alebo rómov. Terčom likvidácie sa stali taktiež homosexuáli, Svedkovia Jehovovi, ľudia s telesným či duševným postihnutím a politickí odporcovia nacizmu z radov komunistov, anarchistov a demokratov. Celkový počet obetí holokaustu sa odhaduje na 12 až 16 miliónov, z toho zhruba 6 miliónov Židov.
Na usmrtenie Židov a ďalších nepriateľov Nemeckej ríše sa používali koncentračné tábory, kde ľudí udusili plynom a neskôr upálili v masovom hrobe, zakopali niekde v lese alebo vytvorili pracovné tábory v ktorých sa väzni urobili k smrti, kde na nich vykonávali nespočetné množstvo pokusov, hladovali a celkovo sa vyčerpali na smrť. Z táborov nebolo úniku, no predsa sa to pár ľuďom podarilo. Medzi jedného takého šťastlivca patril aj môj pradedo, ktorý bol väznený v koncentračnom tábore Buchenwald v Nemecku. Tábor zriadili v lete roku 1937 na zalesnenom kopci Ettersberg neďaleko durínskeho mesta Weimar, strediska nemeckej vzdelanosti, literárneho života, hudby a umenia. Tábor oslobodili príslušníci 6. obrnenej divízie 3. americkej armády 11. apríla 1945. Ešte predtým však robila americká armáda letecké nálety na tento tábor pri ktorých vznikol chaos a panika a len vďaka tomu sa môjmu pradedovi ako 24-ročnému (45-kilovému) mužovi podarilo újsť a ukryť sa niekde v lese pred paľbou a zrakom strážcov. Na hrôzy, ktoré tam prežíval nerád spomínal a hanbil sa za to, že niekedy bojoval v najkrvavejšej vojne všetkých čias. V skromnosti sa dožil 79-tich rokov.
O ďalších koncentračných táboroch sa môžete dočítať aj v tomto článku:
O tomto nešťastí existujú aj niekoľke knižné vydania od rôznych autorov. Vo mne však najhlbšiu stopu zanechala kniha napísaná mladým dievčaťom pochádzajúcim z Frankfurtu nad Mohanom. V čase druhej svetovej vojny napísala svoj vlastný denník, ktorý zanechala ľudstvu ako určité posolstvo tej doby. Asi už tušíte o kom je reč, však?
Trinásťročná Anna Franková sa spolu s rodinou počas druhej svetovej vojny dva roky ukrývala v zadnej časti jednej budovy v Amsterdame. Tesne pred koncom vojny však padla za obeť nacistickému režimu. Anna si zapisovala udalosti od 12. júna 1942 do 1. augusta 1944 a zaznamenala všetko, čo sa okolo nej dialo, aj jednotlivé dni v úkryte.
Keď v marci 1944 v Oranžskom rádiu počula výzvu občanom, aby poskytli svoje zápisky do zbierky na historické účely, svoje poznámky začala prepisovať do knižnej podoby. Stihla prepísať podstatnú časť pôvodných listov. Zápisky sa končia textom, ktorý Anna zaznamenala iba pár dní pred tým, ako ju aj jej rodinu našli vojaci a odvliekli do koncentračného tábora. Zápisky sa však zachovali a po vojne sa o ich knižné vydanie zaslúžil Annin otec Otto Frank, ktorý jediný vojnu prežil.
Na jej počesť je v Amsterdame zhotovené múzeum - Dom Anny Frankovej, kde sú uložené aj originály jej zápiskov.
Prostredníctvom dokumentárnych, vojnových filmov sa toho o tomto období môžeme takisto dozvedieť veľa. A tak neodolám ani ja a pridám vám tu trailer na jeden film z Českej réžie, ktorý zachytáva lásku mladého páru ale aj neodvratné udalosti každodenného života v táboroch. Colette: https://www.youtube.com/watch?v=_K10aahxf7Q
Rozhovory na túto tému s tým, kto si uvedomuje vážnosť celej situácie sú naozaj náročné. Takisto nie je príjemné o tom ani len písať a mať stále pred očami utýrané, zohavené telá miliónov ľudí medzi ktorými možno trpeli aj vaši známi. Je mi ľúto každého jedného človeka, obete, ktoré museli padnúť v nezmyselnej vojne, no takisto mi je ľúto aj tých, ktorí sa nedobrovoľne museli podieľať na masovom vyvražďovaní, ktorí museli konať rozkazy najvyšších, len aby sami prežili...
Depresívna téma, ktorá však patrí do našich dejín, o ktorej sa bežne učia deti v školách a ktorej bolesť nikdy neutíchne.
Pekný pracovný týždeň prajem! :)
Komentáre
Zverejnenie komentára