Trapas náš každodenný...

      Čaute lúzri! :D 

     Poznáte ten pocit, keď ste sama/sám v práci, lebo vaše kolegyne odišli na obed a navyše ani nie ste kompetentný/á spraviť určité pracovné úkony a tak len tichúčko sedíte za stolom, cítite sa ako najväčší odkundes žijúci pod Slnkom, navyše si ani len nemôžete na internete zapnúť stránky ako Facebook. gmail a.i., a preto chytíte do ruky pero, požičiate si od štátu jeden kancelársky papier a píšete, píšete až kým vás niekto nevytiahne zo zamyslenia. Presne toto sa teraz deje mne. Viem si predstaviť aj lepšie strávenú pol hodinu. ale s tým už nič nenarobím...

     Včera večer som konečne "dostala", skôr som si ho vynútila, povolenie od rodičov zúčastniť sa tento rok po prvýkrát letného festivalu. Asi si myslia, že sa chystám na Dohodu alebo niečo na ten štýl, no to čo plánujem je oveľa väčšie, dlhšie, drahšie, ale splním si tým svoj sen.

     SZIGET 2017 je mojím cieľom. Navyše ak so mnou pôjdu moje kamarátky oslávime tam moje narodeniny vo veľkom štýle. Cena jednej sedemdňovej vstupenky je nejakých 275 eur. Sedem dní na festivale?!! :O Domov sa zo mňa vráti asi len koža napichnutá na drevenej palici. Stačili by mi úplne tri dni, no také vstupenky sa nepredávajú, čiže 5 dní strávených v raji na Zemi. Áárgh! Umriem šťastná hneď pri vstupnej bráne. Program na tento rok ešte nie je známy, ale verím, že minimálne päť kapiel poznať budem. Pripájam oficiálnu aftermovie z minulého ročníka.  http://szigetfestival.sk/aftermovie  A neklamte, žeby ste tam tiež nechceli byť!

     Ale vráťme sa späť k pointe. Určite ste aj vy niekedy trápni a vaši kamoši by sa vtedy najradšej zahrabali pod čiernu zem. len aby si nikto nevšimol, že ten lúzer, čo tancuje oblečený ako Santa Claus v jedálni na stole nie je ich kamarát. Ja to veľmi dobre poznám, deje sa mi to celý život. Dokonca ešte aj vtedy, keď chcem pôsobiť čo najviac seriózne. Po čase si na to zvyknete a začnete to vnímať ako neoddeliteľnú súčasť vášho života. Veď všetko je hneď pestrejšie a zábavnejšie, keď čas trávite s retardom od prirodzenia. :D

     Čo vlastne definujeme ako trápne? Pre niekoho je trápne, keď má osloviť osobu. ktorá sa mu páči, pre iných, keď majú ísť na prehliadku ku gynekológovi/urológovi. Keď idú len tak po neočistenom zľadovatenom chodníku a vystrie ich v celej paráde, keď vám nechtiac vypadnú vypchávky v podobe bratovej ponožky z podprsenky, keď niekomu v jedálni odpadne starý vysušený herpes do omáčky až z toho ostatných nadvihne na zvracanie, keď ste v spoločnosti a ujde vám malinký tichučký prdík, z ktorého sa po opustení zadnice vykľuje najnovšia atómová zbraň? Každý považujeme za trápne niečo iné, nie vždy však platí, čo je trápne pre mňa bude trápne aj pre iného. Jediné v čom budeme rovnakí je reakcia na takúto situáciu. Tlaky v hlave, potiace sa dlane a líčka červené tak, že ani paviání zadok sa na taký odtieň červenej nechytá.

     Kedže ani ja nie som bezchybná a patrím skôr do skupiny "trapasy all day" rozhodla som sa zveriť sa vám s niektorými z nich. Pamätám sa ako som raz na strednej šla do zborovne a potrebovala som niečo od pani profesorky Bezecnej. Keď sa však dvere otvorili z mojich úst prirodzene vyšlo: "Dobrý, zavoláte mi prosím pani profesorku Bezdetnú?" Tak sme ju totiž prezývali v triede. Alebo, keď sme raz stáli v školskej jedálni v rade na obed z chodby priletela spolužiačka, šmyklo ju a priam komicky spadla na zem. Hneď za ňou sa dovalili ďalší, čo ten pád nevideli. Veľkodušne som im to začala vysvetľovať a aby sa necítili ukrátení predviedla som im názornú ukážku. Chytila som sa dreveného zábradlia, začala som sa nakláňať v smere pádu a čo čert nechcel. pod ťarchou môjho tela celé zábradlie povolilo a sklátila som sa aj spolu s ním v celej svojej kráse na zem. Najhoršie bolo, že sa už nedalo nazad prišrubovať. Alebo vtedy keď sme hrali ping-pong, konkrétne hru nazývanú kolotoč. Z ping-pongového stola vytŕčala trieska v jeden moment som sa rozbehla, tričko sa prichytilo o triesku a po celej dĺžke brušnej dutiny sa roztrhlo. Nemôžem zabudnúť na to, keď sme boli v divadle v Spišskej Novej Vsi. Po skončení divadelnej hry sme vyšli do parku. Medzi chlapcami sa zvrhla bitka, ohadzovali sa gaštanmi. Zrazu som len počula ako niekto kričí: "Pozóóór!". Otočím sa a BUM! Gaštan využil moje čelo ako pristávaciu dráhu. Týždeň som potom chodila s modrinou veľkou ako svet rovno medzi očami, čiže som vyzerala ako mýtický tvor, ktorý sa vrátil z onoho sveta aby svojím lejzrovým okom ľuďom odpaľoval hlavy. Alebo ten moment, keď na vás každý tak divne zíza, uškŕňa sa, vy si myslíte ako dobre vyzeráte a keď prídete domov pozriete sa do zrkadla a zistíte, že ste celý deň chodili s deravými rifľami presne v rozkroku a bolo vám vidno dobre že nie až do žalúdka! Alebo keď mi treba strašne na malú, nemám kde, tak reku risknem to v kríčkoch. Je tma nič nevidím, keď potrebu dokončím som spokojná, že som to dala bez škody, no potom do mňa nenápadne strkne kamoška a šepne mi: "Mimka, trošku si sa ocikala." Pozriem si na nohy a až vtedy pochopím, že som po ceste nestúpila do žiadnej mláky, ale že som si tú mláku v topánkach sama vytvorila.

     Zažívať trapasy nie je ľahké. Pre niekoho to je potupa s ktorou sa potom nevie po zvyšok svojho života vyrovnať. Snívajú sa mu o tom nočné mory a má traumu vyjsť von medzi ľudí. Skúsme tieto malé chybičky krásy brať pohodovo s úsmevom na tvári, nevysmievať sa preto druhým, možno len práve v tú chvíľu nemajú svoj šťastný deň, možno ich šťastná hviezda na chvíľu zhasla, možno si ich anjel strážny odskočil na toaletu alebo si len tak  zdriemol, alebo si odbehol pozrieť najnovšiu sériu svojho obľúbeného seriálu. Bola by som veľmi rada, ak by ste sa aj vy v komentári podelili so svojou trápnou príhodou, samozrejme len ak chcete. 

     Do trapasov! :D