Oh, Nina!

      Ahojte! :)

     Mám za sebou krásny týždeň plný neuveriteľných zážitkov. Môj bratranec sa v škole prihlásil do jedného projektu, vďaka ktorému robil hosťovskú rodinu zahraničnému študentovi. Volal sa Marco a bol z Brazílie. Chcem sa z celého srdca poďakovať bratrancovi, že mi umožnil spoznať sa  s týmto chlapcom. Človeka ako je on som už dlho nestretla. Nielenže bol veľmi vzdelaný, ale zakladal si veľmi na emocionálnej stránke života. Svojím postojom k životu a krásnymi povzbudzujúcimi slovami ma motivoval a dal mi kopec síl pokračovať v mojej ceste.

     Prajem vám, aby ste aj vy vo svojom živote stretli niekoho tak úžasného, kto vás dokáže znovu nakopnúť, dať vám energiu do budúcna, otvoriť vám oči. :) 

     Pršalo. Akoby nebesá cítili, že sa deje niečo hrozné. Kráčala som v dave smútiacich. Pomedzi náhrobné kamene, krypty, urny batoliat, mladých čo zomreli tragicky, starých čo zomreli vplyvom choroby, narastajúceho veku. Všetci zahalení v čiernom so smutným výrazom v tvári. Niektorí plakali, iní sa tvárili ľahostajne, akoby na pohreb chodievali každý deň v roku. Možno aj. Zastali sme pred čerstvo vykopaným hrobom. Hrudovitá zem sa premenila na riedke blato. Pršalo tak výdatne, že dažďová voda v jame stála a lákala drobných vtáčikov, aby sa prišli ovlažiť k novovzniknutému napájadlu. Po chrbte mi prebehol mráz. Hrobári pomaly spúšťali rakvu s telom mojej najlepšej priateľky. Pomyslela som si, aký paradox – celý život milovala vodu, bazény, jazerá, moria a teraz na večné veky zhnije v tom čo jej bolo najmilšie. Necítila som bolesť ani smútok zo straty. Moje zmysly boli natoľko otupené, že je otázne, či to čo hovorím je skutočnosť alebo len zdanie. Spomienky sa zliali, zbili v tmavú guču. Niekto mi podal do ruky karmínovo červenú ružu. Hádzali ich na rakvu ako znak života a úcty voči nej. Aký to má zmysel, keď o pár dní zvädne?! Tŕnie sa mi zabodlo do prsta. Prišiel rad na mňa. Ruža spolu s kvapkou mojej krvi padali do jamy, z ktorej niet návratu. Ruža, pichnutie, krv, bolesť, smrť. Tieto slová som si opakovala ako mantru. To pre tie posraté vpichy ju už nikdy neuvidím!

     Kedysi sme boli dve normálne dievčatá pochádzajúce z priemerných rodín. Chodili sme spolu do školy, na krúžky, večer von spolu s našimi ďalšími priateľmi. Žili sme v 80-tych rokoch, kedy mobily, počítače neexistovali a idea ich stvorenia bola ešte v plienkach. Často sme sa hrávali stolové hry, behali s loptou po vonku, venčili psov a túlali sa po lese. Len my dve, nik iný. V škole sme patrili medzi nenápadné šedé myšky, ktoré sa snažia nevyniknúť v kolektíve. Vždy tiché pozorovateľky sediace v najzadnejšej lavici v triede. Poctivky, ktoré boli vždy pripravené na hodinu. Po rokoch však prišiel zlom. Puberta. Nina už nechcela sedieť v kúte. Chcela vytŕčať z davu, chcela skúšať nové veci, spoznávať ľudí, túžila po chlapcovi. Nechcela som ju stratiť, tak som sa podvolila jej plánom. Nechcela som ostať sama, no predsa ma opustila!

     Začali sme sa kamarátiť s partiou starších dievčat. Od začiatku sa mi nepáčili. Tušila som, že nás budú ťahať z jedného maléru do druhého. Boli vulgárne, pili a fajčili, chodili zmaľované a oblečené ako štetky. Volávali nás do klubu na diskotéky, tam nás zoznámili s chlapcami, ktorí chodili na inú školu ako my. Nina sa do jedného z nich buchla. Každý piatkový večer za ním doliezala ako psík. Núkal ju cigaretami, chcela sa tváriť ako pani dôležitá, tak si jednu vzala. Hneď vedel, že nikdy predtým nefajčila. Každým potiahnutím sa rozkašľala čoraz viac. Smiala som sa na jej hlúposti, naivite. Aby sme zapadli do partie zmenili sme šatník, správanie a výzor. Nosili sme trvalú. Rodičom sme tajne z peňaženiek šlohli zopár drobných a kúpili si za ne vlastné cigarety. 

     Jeden večer sme prišli do klubu, objednali sme si kolu a šli sme na parket. Keď sme sa vrátili späť k nášmu stolu, boli sme smädné ako ťavy. Kolu sme na ex vypili. Ani nie po pol hodine sme sa cítili strašne uvoľnene, slobodne, chichotali sme sa zo všetkého, no zároveň sme boli oveľa viac zraniteľnejšie, povoľnejšie. Ninu odvliekol ten jej fešák na toalety. Niekto nám hodil do pitia drogy. Nič iné si z tej noci nepamätám len to, že toto bolo vôbec naše prvé stretnutie s drogami a Nina už viac nebola pannou.

     Opojenie drog sa jej zapáčilo. Začala zháňať ďalšie. Zatiaľ len tabletky po ktorých sa cítila nad vecou ako hovorievala. Holdovala najmä extáze, pervitínu a LSD. Párkrát som si dala aj ja, aby ma nevylúčili z partie. Prestalo sa mi to však páčiť, bývalo mi po tom zle a navyše Nina začínala byť na drogách závislá. Hovorievala: „Je to neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Zmier sa s tým.“ Či som chcela alebo nie, akceptovala som ju. Neskôr však za mnou prišla s tým, že jej pán Dokonalý našiel skvelého dílera, ktorý predáva prvotriedny, kvalitný matroš za fakt dobrú cenu. Od tabletiek prešla k šňupaniu. Zmenila sa na nepoznanie. Aj jej rodičia si tú zmenu všimli. Okrem nej som na svete nemala nikoho a preto, aby som ju nestratila som bola ochotná urobiť všetko, zaplatiť aj tú najvyššiu daň.

     Šňupaniu som podľahla rovnako ako ona. Nebol to príjemný pocit vdychovať prášok nosom. Občas to pálilo a udrelo to rovno do hlavy, no po čase už ani bolesť necítite. Za drogy, fet však trebalo platiť. Boli sme len študentky, veľa peňazí sme nemali. Občas sme čo-to predali na blšáku, v lete sme chodili na brigády. Zarobené peniaze pokryli naše výdavky na pár mesiacov, no čo potom, keď sa peniaze minú?

     Pán Dokonalý prišiel so skvelým nápadom, či nechceme predávať naše telá rovnako ako tie spomínané štetky. Toto už bolo aj na mňa priveľa, cez hranicu mojich limitov. Hnusilo sa mi to. Jedno je však jasné, keď ste pod vplyvom kývnete na čokoľvek. Nina sa do toho dala s tým, že zarobí za nás obe. V striptérskom klube sa skazila ešte viac. Práve tam sa dostala ku heroínu. Kúpila si vlastné nádobičko. Nebola schopná vraziť si ihlu do žíl. Prosila ma na kolenách, aby som to pre ňu urobila. Bedákala, pišťala ako ranené zviera, keď som odmietla. Bolo mi to však málo platné. Vonku oslovila prvého okoloidúceho heráka, ktorý splnil jej želanie.

     Jeden víkend som u nej prespávala. Ani neviem ako a kedy, počas hlbokej noci mi vrazila ihlu do žíl na pravej ruke. Droga mi prúdila telom, už sa nedalo brániť, oponovať. Keď prekusnete vpich ihlou, nie je to až také zlé. Ona si pichala každý druhý deň. Už takmer nič nejedla, nepila. Bola vychudnutá. Spod šiat jej trčali kosti. Čierne kruhy spod očí jej siahali až po lícne kosti. Priznala sa mi, že už z toho nemá halúzne úlety ako kedysi. Jej myšlienky sa pretavili do nočných môr, desivých vidín, preludov. Bojí sa oka zažmúriť. Vie, že žije ale cíti sa ako mŕtva.

     Po tomto srdcervúcom priznaní som začala konať. Zazvonila som u nich doma a celý náš príbeh som vyrozprávala jej mame. Chýbali jej dôležité kusy skladačky, no po mojom doplnení zrazu do seba všetko zapadalo. Začala jej hľadať odbornú pomoc, ústav, kliniku, odvykačku, kde ju zbavia tohto svinstva. Keď konečne našla vhodnú pomoc, po ceste z práce ju na ulici zastavili policajti. V ruke držali fotku, na ktorej ležalo nehybné telo mladého dievčaťa na schodoch smerom do podzemky. Od matky chceli aby identifikovala svoju dcéru. 

     Moja Nina. Moja milovaná priateľka zomrela v dôsledku predávkovania sa heroínom. Zrútil sa mi svet. Celé dni som preplakala. Chcela som ísť za ňou. Skoro by sa mi to aj podarilo, keby ma nenašiel brat ležať v bezvedomí na kachličkách v kúpeľni. 

     Teraz som namiesto nej šla na liečenie ja. Do istej miery zaberá, no už navždy budem poznačená predošlými udalosťami. Začínam život odznova, od nuly. Snáď ma minulosť nedobehne a nešliapne mi opäť na krk.

     Tento príbeh som napísala po tom, čo som v Kodani navštívila drogovú štvrť Christiania. Drogy vám dajú nielen krásny chvíľkový pocit, kedy sa cítite akoby ste žili v inej dimenzii, ale dokážu vám zobrať priateľov, zničiť vám život, dostať vás na samotné dno. Preto, aj keď viem, že to nijako neovplyvním, vyhýbajte sa ich užívaniu. 

     Pekný víkend! :)