Nový začiatok

        Ahojte! :) 

     Dnes len tak narýchlo pridávam príbeh, keďže mám starostí vyše hlavu. Zajtra cestujem do zahraničia na pár dňový výlet, čiže keď sa vrátim môžete sa tešiť na ďalší cestovateľský blog. :) 

     Tento príbeh by som rada venovala M.K., ktorý je v poslednom čase mojim najväčším kritikom. Verím, že sa tebe, aj vám ostatným bude páčiť, že pri ňom na chvíľu vypnete a necháte sa pohltiť jeho atmosférou... 

     Nedávno sme sa odsťahovali z mesta. Liezlo mi hore krkom to ustavičné náhlenie sa za niečím materiálnym, dokazovanie šéfovi, že práve ja som tá, ktorá si tento job snov zaslúžila, prispôsobovanie sa celej spoločnosti, byť odsudzovaná zato čo nie som, bojovať za svoje deti a chrániť ich, aby neboli pohltené neresťami dnešnej konzumnej doby. Všetko sa nedalo stíhať. Občas toho bolo na mňa priveľa. Učinila som teda radikálne rozhodnutie. Odsťahujeme sa mimo dohľadu všetkých kontrolórov.

     Deti som proti ich vôli odhlásila zo školy. Budem ich vyučovať ja. Podala som výpoveď a rozbehla som si vlastný internetový biznis, ktorý môžem vykonávať kedy chcem a nemusím byť zmluvne pripútaná k stoličke v chladnej kancelárii. Jediný, kto zostal v stálom zamestnaní, bol môj manžel. Nestotožňoval sa s mojimi myšlienkami. Vraj preháňam a zveličujem celú situáciu. Tlačím ho do života, aký nechce.

     Presťahovali sme sa za mesto na samý okraj sveta. V realitnej kancelárii som objavila nádherný kamenný domček postavený na útese. V blízkom okolí nie sú žiadni susedia. Len my, príroda a šum morských vĺn narážajúcich na skaly. Domček nebol veľký, ale našej štvorčlennej rodine plne vyhovoval. Dve spálne, obrovská kúpeľňa, obývačka prepojená s kuchyňou, moja pracovňa, špajza a vstupná chodba. Celá jedna stena v obývačke bola tvorená francúzskymi oknami, ktoré siahali až po strop a posuvnými balkónovými dverami, ktoré nám dávali voľný priechod na terasu. Bol z nej čarovný výhľad na šíre more. Zanietení fotografi by si tu určite prišli na svoje.

     Čerstvý, vlhký a trochu slaný vzduch vedel očistiť moju myseľ od všetkých starostí. Hocikedy, keď slnko zapadalo a na nočnej oblohe sa pomaly začali ukazovať hviezdy, som vyšla naobliekaná, zababušená v deke s pohárom vína v ruke na terasu. Len som tam tak sedela a užívala si ten krásny okamih. Ani po mesiacoch ma to neomrzelo. Niekedy sa ku mne zvykol pridať aj manžel. Nebol práve romantický typ a to jediné mi na ňom začínalo vadiť. Nevedel len tak počas dňa za mnou prísť, objať ma, pohladiť nežne po tvári, či venovať mi pusu na líce. Oslovovali sme sa síce zlatko, miláčik, ako to bývalo niekedy za školských čias, ale čaro tých slov rokmi vypršalo. Bol to skôr zvyk, rutina, ktorej sa nedokážete zbaviť.

     Letné prázdniny začali pred týždňom. Deti chceli stráviť pár dní u priateľov v meste a tak na víkend odišli. Manžel mal zasa neodkladnú služobnú cestu. Zostala som sama. Predstavovala som si, čo asi tak budem robiť. Bolo to pre mňa nezvyčajné mať odrazu tak veľa voľného času len pre seba. V televízii hlásili, že zo soboty na nedeľu v noci sa má na oblohe odohrať svetelné divadlo. Meteorický roj bude prechádzať našou atmosférou.

     V sobotu večer som už od desiatej sedela na terase s fotoaparátom na stole a s ďalekohľadom zaveseným na krku, hoci roj bol viditeľný aj voľným okom.

     Nechala som sa pohltiť tichom noci. Z ničoho nič som pocítila nesmiernu bolesť v hlave. Spánky mi išlo vypučiť von. Zhlboka som sa nadýchla v snahe zlepšiť silnejúcu migrénu. Z nosa sa mi pustil malý pramienok krvi. Utrela som ho do rukáva. Zaklonila som hlavu, aby krv prestala tiecť. Celý svet sa točil akoby som práve absolvovala bláznivú jazdu kolotočom. Keď som sa postavila v nádeji, že stihnem užiť lieky, lebku mi zovrel silný kŕč. Upadla som do bezvedomia...

     Hľadela som von balkónovými dverami. Do noci. Rátala som hviezdy na nebi ako keď malé deti pred spaním rátajú ovečky, aby čím skôr zaspali. Každá hviezda predstavovala jedno moje životné rozhodnutie. Tie čo priam blčali, boli správne, tie, ktoré dohasínali, boli naopak nesprávne. Ktoré z nich v mojom živote prevážia?! Nesprávne... 

     Otvorila som dvere. Slzy zmáčali líca. Hanbila som sa za seba. Všetkým som zničila životy! Bosky som kráčala po vlhkom machu nasiaknutom dažďom, ktorý cez deň neutíchal. Odetá v bielych letných ľanových šatách zvýrazňujúcich môj útly driek. Vlasy viali vo vetre. Hľadela som na mesiac, ktorý ma hypnotizoval a dodával mi odvahu kráčať až na samý okraj útesu. Pohľad mi skĺzol na more. Spenené, ako keď som deťom pripravovala bublinkový kúpeľ, v celej svojej sile búšilo o útesy. Pár kvapiek vody mi vyprsklo na tvár, na šaty. Tmavé, pripravené pochovať v sebe ďalšiu bezradnú dušu. Hrob, kde telo nasýti hladné krky morských príšer. Otočila som sa tvárou k domu. Ty si bol mojou najhoršou voľbou! Zruinoval si mi život, pomyslela som si. Rozpažila som ruky ako to robievajú gymnasti, keď dokončia zostavu. Poslednýkrát som sa nadýchla. Skočila som. Oddala som sa smrti. Mocné vlny roztrieštili moje telo na milión kúskov...

     Precitla som na podlahe. Trhalo mnou. Spotená ako myš, telo boľavé, myseľ otupená. V panike som si začala šmátrať po tele a štípať sa do tváre. Žijem! Bol to iba zlý sen, vidina spôsobená migrénou. Prekonala som zážitok blízky smrti? Asi je to jedno. Posolstvo som jednoznačne pochopila. Je čas na zmenu, ktorá musí prebehnúť vo mne. Už viac nespravím zlé rozhodnutie. Naučím sa počúvať čo chcú ostatní, už nebudem brať ohľad len na to čo chcem ja. Šťastná, že ma moji démoni nepripravili o život, som z plného hrdla a s pohľadom upreným na nebesia kričala: „Žijéééééééém!“