Praha

novembra 24, 2016

Ahojte priatelia!

Dúfam, že ste dnešný deň prežili čo najlepšie, dobre naladení s úsmevom na tvári, bez hádok a že ste rozdávali radosť a pozitívnu energiu všade kde ste prišli. :) Zajtra piatoček a keď nám konečne padne, víkend bez stresu. Pre mňa však dnešok nebol úplne ideálny deň preto som sa rozhodla na odľahčenie nepríjemností, zaspomínať si na môj posledný výlet u našich českých susedov.

Písal sa 31. august a nočným rýchlikom sme sa ja a môj bratranec presúvali za dobrodružstvom do multikultúrneho mesta Prahy. Predtým než ma rodičia vyprevadili na vlakovú stanicu, som si doma musela vypočuť hodinovú prednášku o tom, že si mám na seba dávať pozor, nemám sa nikde stratiť, nie že ma náhodou niekto odvlečie do tmavej uličky a znásilní, nebodaj predá na trh s bielym mäsom, bla bla bla proste staré známe reči rodičov o bezpečnosti. A bum, hneď ako nastúpime do vlaku a hľadáme si naše kupé, zbadám dvoch týpkov, podotýkam o dosť starších od nás, ktorí už mali nejaké to pivečko, dva za sebou, ako sedia na našich miestach, rehocú sa a vedú o niečom búrlivú debatu. Slušne sme sa im pozdravili a dohodli sme sa, že my si teda sadneme na ich miesta. Ani nie po 10-tich minútach sa jeden z tých dvoch nahol ku mne a začal sa vypytovať: "A koľkože to máš rokov? Odkiaľ si? Ako sa voláš? Nepripiješ si s nami? A frajera máš?". Snažila som sa odpovedať vyhýbavo a nedávať pravdivé informácie. Potom mi to však začalo byť nepríjmné, dva promile v krvi s človekom robia naozaj divy. Keď však už padali viac ako otázky na telo, prosebne som pozrela na bratranca, nech ide za nejakou koordinátorkou, aby nás prosím, presunula do iného kupečka. Keď si tak spätne spomínam, jeden z nich, tuším sa volal Ahmed mi povedal: "Daj si dole okuliare!". Zdvihla som obočie, premerala si ho od hlavy po päty a trochu drzo som odpovedala: "Aj keď si ich dám dole, ty už krajší nebudeš." Našťastie nám pracovníci vyhoveli a našli dve voľné miesta ďaleko od tých ožranov. Cestovali sme v noci, veľa sme toho nenaspali a keď tetuška z dispečingu zahlásila: "Praha - Hlavní nádraží.", od radosti som skoro z kože vyskočila. Kým sme sa však metrom doteperili do bytu bratrancovej sestry, trvalo to celú večnosť.

Prvý deň v Prahe. Stihla som vidieť toľko zaujímavých vecí, až som nechápala ako sme to všetko za jeden deň mohli stihnúť a zároveň som sa zľakla, že keď to takýmto tempom bude pokračovať aj nasledujúci deň, tak tie ďalšie už nebudem mať čo obzerať a začnem sa nudiť. Sprievodkyňu nám robila sesternica, ktorá tam žije, o to to bolo ľahšie. Šli sme na Václavské námestie, Orloj, vedľa neho cez ulicu stál nejaký kostol, žiaľ jeho názov si nepamätám :D, odtiaľ sme sa prešli cez Karlov most, metrom sme sa presunuli na metronóm, odkiaľ bol krásny výhľad na celú Prahu a zaujala ma tam jedna vec. O dve lampy bol priviazaný špagát a naň mladé páry vešali svoje tramky. Jednu dalo dievča, jednu chlapec, šnúrkami ich previazali a zavesili. Niečo ako symbol ich lásky. Posolstvo asi rovnaké ako kladky v Paríži. Potom sme sa dostali na Pražský hrad, kde sídli prezident, žiaľ jeho sme nestretli. Chcela som tam vidieť Zlatú uličku, myslela som si, že sa tam nebude platiť vstupné, kedže je to len o niečo krajšia ulica so starými domami ktoré vidíte inde, no zdanie klame. Odtiaľ sme šli na Petřín. Celý čas som si opakovala: "Paráda, ešte si sa nestratila, všetko ide podľa plánu". Ups, asi som to zakrýkla... Na Petřín sa môžete dostať peši alebo mini lanovkou. Reku, že už sme sa dnes nachodili dosť, tak sme šli lanovkou. Prvá medzizastávka a bratranec do mňa šťuchá, že už vystupujeme. Bolo mi to podozrivé, lebo nikto iný nevyzeral, že vystupuje, len my. Ja som vystúpila, obzriem sa a vidím, že dvere sa zatvárajú a on nestihol vystúpiť. Keby ste videli jeho zúfalý pohľad... Naozaj to stálo zato. Tak som si sadla na schody a poslušne čakala, kedy sa zjaví ďalšia lanovka. Vyšla som na samý vrchol, Petřín je vysoká veža, podobná Eiffelovke, zaplatili sme si vtup do zrkadlového bludiska, z ktorého sme sa dostali von asi za 5 minút, no zachovali sme sa ako typickí Slováci "mám za to zaplatené, ideme naspať".

Druhý deň. Hneď zrána sme poctivo vyšľapali na Vyšehrad, obzreli sme si cintorín, kde sú pochovaní známi Českí umelci. Tak sme si šli na moje želanie obzrieť Tancujúci dom, Říškovu věž, odkiaľ bol znova krásny výhľad, no inak slúži ako vysielač. A večer sa mi konečne splnil sen. Videla som Lennon Wall, ktorá je celá pomaľovaná a nesie posolstvo Beatles. Stála tam partia mladých Španielov, v jednej ruke sprej, v druhej pivko, a každý z nich si tam niečo nasprejoval aby mali spomienku, že tam naozaj boli. Zašla som za nimi a čo najlepšou angličtinou som si vypýtala sprej. Prvýkrát v mojom živote som páchala nelegálnu činnosť. A bolo to na nezaplatenie!

Tretí deň. Navštívili sme najväčšiu pražskú hračkáreň - Hamleys, kde ožije každý detský sen. Užívala som si to asi viac ako niektoré deti a hrala som sa so všetkým s čím sa dalo. Toto bol zároveň môj posledný deň v Prahe, takže hneď potom sme sa leteli pobaliť, tak na rozlúčkové pivo do Výtopne, kde nápoje roznášal malý vláčik. Presun rýchlosťou blesku na Hlavní nádraží, aby sme stihli spätný vlak domov.

Výlet ani nie krátky ani dlhý. Tak akurát. Zážitky na celý život a verím, že tam ešte niekedy pôjdem, veď Praha je sťaby za rohom. Kto v Prahe ešte nebol, určite chodťe, je to tam nádherné a zažiť si atmosféru toho mesta naživo je úplne o inom ako si prezerať obrázky na internete. Zmeníte myslenie, trošku rozšírite kruhy priateľov a vrátite sa ako znovuzrodení. :)

Pripájam fotky z tripu.